čoho som sa dožil chtiac nechtiac dali mi na vedomie, že ´viac´ zo mňa nebude akoby som ja mohol za to či z nich ubudlo to nie je môj osud nikagda ekologická nika je obsadená kalokagathia zničená muskulatúra pochovaná cesta prezradená smrti sa prizerám od oka do oka nie okázalo mňa sa panstvo netázalo.,..

treba demystifikovať pretvárku treba rozkľúčovať vyhvarky treba ukázať prstom na nepodarky z ľudského stáda aby skončila maškaráda a luzy vláda už žiadne popoťahovanie medových motúzikov protežovanými beriem si späť slová osiky bútľavej vŕby tiché vody myjú brehy a nábrežia aj keď pacienti ležia…….. a chlpy sa im ježia nad tým […]

nepamätám si toho moc moja pamäť bola do veľkej miery vymazaná neviem čo s tým má nutnosť poznaná ale cesta to veru už nie je famózna iba lomoz z podzemia makabrózny občas prebleskne prúd bolestivej krivdy nechceš to nikdy viac byť ani len svedkom nezmerného utrpenia aj keď to nie je čiernobiele v tom pomere k realite

včera som chodil po uliciach klopil zrak lovil v pamäti trávil čas rozjímaním vynímal sa na posteli mal strach z hrôzy, ktorá ma obklopuje bol popudlivý hľadal pudla myslel nato, že ma bodla kudla od chrbta projikoval na okolie svoje pochmúrne pocity mal stav, keď všetko čo súrilo ustalo na mŕtvom bode keď sa idiotovi od huby kúrilo ako klamal […]

ty si nevedel, on nevedel, jeden bol obvinený z toho, že nechcel ´kafkovský blázinec´ keď si v tom, že si chorý na rozum lebo pánko nevidel unikum tonikum vytónovanej telesnej schránky veru chlapče povedal; tebe skončili radovánky predčasne a život vo sne nebude med lízať len preto, že si nesadol na lep ti klepol po prstoch akoby si nebol nadčlovek z […]

nič ma nikdy nedržalo na žive pokiaľ som jaksi ´rástol´ až s vekom keď priložili zelené drevo pod kotol mizantropie a šialenstva aký taký pocit som nadobudol, že keď zabojujem zo mňa neubudne aj tak mi pritom bolo čudne dokonca prečudesne ako vo sne keby krv tiekla z mojich koreňov na, ktoré sa zabudne v mžiku oka ženy zubatej

zotrvával som na svojom za svoje ideály som tiahol nepriateľovi v pätách žil som s presvedčením, že sily, ktoré vzývam ustoja krivdy na mne páchané, že ustoja zaváhania na pochybách zlomili ma však atakom do zad nadčloveka, a štreka, ktorú som ušiel sa zmrskla do bodu z, ktorého nie je návratu vo sféru starého habitatu zvyklostí bytostí z […]

nejde o to, že čo som v živote vytrpel aby bol rozvinutý môj naturel oni ma bezočivo a necitlivo chytali za slovíčka, ktoré vždy prepočuli ulomili mi krídla aby klec spadla separácie rácie nikto sa veru uvedomelo nechoval nezodpovedal jedinú otázku na telo

nikdy som v živote v ničom neuspel dlhé roky absolútne inde ale nie je to len moja zásluha myslím, že moja existencia púha nestačila tlačiť na pílu keď som konečne začal meniť veci na svoj obraz nenapadlo ma, že zaclonia zmysly a dajú mi povraz na, ktorom sa obesiť

napriek neúspechom v živote som nikdy nevzdal šancu, že sa mi ujde nejaká budúcnosť tomu je však koniec tá ľudská arogancia to vzala parom ani čiaru za minulosťou už nevidieť ani prítomnosť zmietam sa sem a tam ako v tej sieťovej posteli bolo mi ukázané, že ´neostane pri slove´ ani kameň na kameni, že neostane to ´sa stane´