zima na okraji lesa šedé nebesá vysia z hora ako na vlásku vzduch je istý krv prúdi ja blúdi v diaľavách končín nedoziernych tu bledé kosti skladám dohromady rady radom sa pohli

oči hlboko v jamkách šlukujem cigaretu pohľad sami v diaľke stráca depresia je celý život nikde tu nikoho nepoznávam iba sem sám sebe odtiaľ mávam

postrádam na karmu svoj účet, aby dharma čo metáda, bola tá pravá nie ako existencia moja meravá

z pridlhého zabúdania savnáram sa do moci fantázielebo tento život neviem žiť vo zbytku ilúzie, ktorá mi ostala ako nevypovedaný osud

automatizmy sedím, ležím, stojím sila, alebo slabosť zvyku , ktorý už na diaľku rozoznáva že v človeku nemá telku, ale ani myslieť.

koleso vývoja, ktoré sa nausmievalo ako slniečko na hnoji čo ho sladko opojí lektvar záhuby v celku nevinných.

oblivious to everything around my center was moved inwardly I am what I am.

otvorené hrdlo fľaše zase nad ňou bdiem neviem kde sa podejem a preto len zriem, ze budúcnosti som ako ten milovaný neznámy,ktorý sa pozerá na teleso kozmíické ako na myšlienku.