„V naší společnosti většinou nikdo nechce mluvit o smrti, jako by smrt byla něco nepatřičného, co nepatří k životu. Memento mori – pamatuj na smrt. Tento okřídlený výraz měl by nás doprovázet každý den, abychom byli tolerantnější, láskyplní, abychom nikomu neubližovali (pokud nechceme někomu pomoci). Smrt je jediná jistota, která nás v životě čeká, […]

nidky viac po Živote smed už neucítiš len táto nemá bolesť aká ťa pitvá kdesi hlboko les bolesti rúk ktoré Ťa držia nad vodou zániku hlad po živote je skrytý smed po živote je skrytý smed po smrti

Už dávno som si naplánoval samovraždu malo by to byť niečo ako: Motúzik, klatka, mušketa(taká tá stará puška čo nabíja sa cez hlaveň) a to celé na trajpode priviazané o moje krýdla, nech kráčam vzpriamene na kraj útesu za slnkom zelenou lúkou prvého škótska. Tam skočiť z neho do mora a niekde v tom momente motúzik klatka a výhľad. Musím to mať naštudované, aby ma […]

…cítiš zimu prichádza v kostiach sa ozýva starý prach pachuť myšlienky ortuť modrejú farby Čierno-biele myšlienky krik na holé steny ktorý vracia ozveny nikým nepoznanej bolesti

…ničota pretrváva žiadna sláva kdesi tu v kútiku duše nádej nahlodáva myšlienku, ktorá ako blesk z jasného neba hovorí rečou čistou tela je to tvoja cela slabosti, viny a bolesti neznesiteľného duševného znásilnenia kým rukami po vzuchu naťahuješ ústa dávajú zmysel bytiu, ktoré postrádaš

…..krv, pot, a slzy po holých stenách stekajú tie oči, uši nemajú niečo sa stalo veľmi to bolelo ja Čas újsť od Života na Ťarchu , ktorý zmysel prestal dávať… no cesta preč je len jedna každý pútnik ti povie neexistuje inej cesty von ako tvoj vlastný skon…

Je čas vstať… V tom ťa strhne ako vpich ihiel, náhle ranné prebudenie… Zmena smeru opäť pokúša? Kolotoč začína… Už žiadne cesty. Len nahota a krv Z očí, ktoré nevidia nič Okrem vlastnej slepoty. Nutnosť cítiť v tebe vzniká. Týka sa vždy toho, kto atmosféru tvorí kto atmosféru dýcha. Nebojuj tak stále to spochybňuje teba. V boji víťaz […]

vojna je miera všetkých vecí byť v nej či nebyť súkolie spoločnosť má rada svoje blesky z tehotných nebies obrazy prázdne pre stromy nevidíš les koľko pravdy je v nich? vnútro je rozpárané zore je ničotné

uľahneš v temnotách s pokojom nirvány raz a navždy bez kriku v ťahu na voľnú nohu spadneš cez prekážku je príliš ťažká ako hlava prázdna