Dlane otvorené zmene vedúcej paradigmy nekonečnej stigmy mentálneho bloku aký nosím v oku písanie je boj so seboua ja sa nechcem vzdať ani napriek neúspechom,ktoré lemujú moju kalváriu.

čia vina, že žijem ? myšlienka padá ako kosa na kameň ideme cez hrebeň v minulosti pomaly a pomalšie ešte ako plynie voda na mlýn klín sa vyráža klínom , alebo ako netočiť o celkom inom.

upevnil som svoju pozíciu na spadnutie pnutie je vo mne ale nie je dnu skôr vo vnútri hľadám mamonu som sa rozpadával od hanby častokrát ma bolesť zlomila samovrahove spovede

kolorit pravdy očistné voľby krivda hlbokej orby ponor je hlboký doma som sám

obeť systému, ktorú vzalo do extrému mám trému, alebo nemám?

všetky som prežil pády mimo svojej ohrady nie je na škodu veci mať na srdci dobro keď ho je v tomto svete tak málo.

je ti ako ten strom pevný s koreňmi hlboko v zemi hlbokej tie korene sa dotýkajú truhly nebožtíka bezboznika ich údy stuhli všetko telá raz živé ich je pamiatka pomníku

Núdza pritlačila na pílu, ale nejde to na silu.

ťarcha spomienky na cesty necesty potom nebezpečná polícia, ktorá vtrhla do môjho života nechcene, aby som tak povedal strhli moju masku potom druhú masku vzali mi totožnosť vec identity živej mŕtvoly zelené stoly

kam až ľudská túžba siaha na hviezdy na morské dno na dno existencie mojej bezodne jkým strácam balansv reči sa strácam je to debilitizujúca skúsenosť ľudská skúsenosť a ľudská túžba ten prirodzený postoj môj, ktorý som mal keď som sám sa v sebe obdivoval.Aká ľahkosť ma zrazu predtchla.Normálne mám pomalé pohyby.