Kedysi
v istom období životnej cesty som sa začal ponárať hlbšie do svojho ja, lebo mi svet nedával odpovede, ktoré som hľadal. Počul som tichý hlas duše, ktorá ma bolela, cítil som, že mi život prináša veľa, veľa strasti, že sa vciťujem v nejaké mne neznáme utrpenie, ktoré nemalo medze. Nepoznal som hranicu za, ktorú som sa vydal, ale vedel som, že stojím proti všetkému sám. Dokázal som navnímať aj strach pred smrťou, a vnímal som blízkosť neznáma akoby za naším svetom bol iný svet, akoby to čo som poznal doposiaľ bola iba jeho reprezentácia, predstava.
Začal som si žiť s touto predstavou. Pestoval som telo, a vôľu skrze šport, ale niečo mi hovorilo, že sa musím stále obzerať za seba. Nevedomie mi porúčalo. Bol som, ale na všetko sám, ľudia si išli svoje. Vnímal som aj tých, ale len ako takú šedú masu, ktorú sprevádzala vrava, ale nevedel som odkiaľ. Odkiaľ sa v ľuďoch brali hlasy? Čo viedlo ich myšlienky ku mne? Cítil som, že sa prepadám kdesi pod hladinu normálneho vedomia, že moje ´sebauvedomovanie´ na seba berie strašidelnú podobu. Chcel som kričať, zdalo sa, že strácam dych. Nebolo mi známe kam sa podejem. Stále som športoval, utekal som, bežal som za svojím triumfom, len, aby som sa striasol ľudí, ktorých hlasy mi nedávali zmysel, ktorých postoje boli zavádzajúce pre mňa tej doby. Neuvedomoval som si, žeby ľudia mohli brojiť miesto proti bezpráviu, ktoré ako som mal zato nás obklopuje proti niekomu kto hľadal vinníka. Cítil som, že moje telo je fit, ale duša mi nedala dýchať. Naháňal som sa za kúskom lásky, a slasti? Moje telo ma vždy predbiehalo. Mal som to k ľuďom blízko. Nebol som ďalek ich súcitu a porozumenia, keď som otvoril nejaký ten prúd vedomia plného.
To ma doslova položilo. Na lopatky! Vedomia seba, ktoré nie je odvislé od názoru ľudí. Chcel som bojovať o svoje postavenie pred ľuďmi. Cítil som sa nabitý energiou, ktorú som aj šíril. Oslovoval som širšie vrstvy ľudí, aby som im predal odkaz. Cítil som sa ako médium inej moci. Ale tá moc akoby príštila z mojej vlastnej vôle k tromfu. Čo bolo tým tromfom, ktorý som tak všemožne dobýval? Pýtal som sa samého seba od srdca. Chcel som poznať tú tvár sveta, ktorý som vydával za reprezentáciu mojej predstavy? V čom to viazlo, že som sa nevedel odlepiť od zeme, keď mnou šila tak veľká sila?
Dávno som si uvedomoval, že to medzi ľuďmi a mnou začalo iskriť. Chcel som ich poznať viac, na vlastnej koži zakúšať ich strach, strach z neznáma. Nevedomie. Sublimoval som energie. A naďalej prahol po uznaní, že na tej pravde, ktorú hľadám niečo bude. Lenže spoločnosť s, ktorou som si zadal mi nastavovala krivé zrkadlo. Zločiny proti ľudskosti. Ilumináti. Chémia, ktorá sa medzi mnou a ´zbytkom ľudstva´ vytvorila. Chcel som otvárať oči, a mieril som ku hviezdam.
Mal som hlavu v oblakoch. Hltal som náboženskú literatúru. Musel som tomu čo cítim dať nejaký výraz. Nech to bolo čokoľvek, smrť, depresia z chorej mami, alebo rozpory dialektické, ktoré ma zamestnávali. Mal som čo do činenia, chcel som skutky. Skutky, ktoré hovoria hlasnejšie ako slová. Nič ma nepriťahovalo tak ako uskutočnenie niečoho výnimočného. Čím je protiveň hroznejšia, tým lepšie sa bude dať obracať proti sebe, a ľuďom, ktorí mi nehovorili nič. Alebo prinajlepšom mali vždy nejakú zámienku k mlčaniu, a oponentúre. Bral som to so smrteľnou vážnosťou. Moja duša sa nadýchla. Telo si vydychovalo popri režimu, ktorý som naň uvalil. Adaptogény, chytré drogy, doplnky výživy, šťavy. Bičoval som sa k výkonom, ktoré som nikdy doposiaľ v takej ľahkej forme nepodával. Aj keď ma to stálo množstvo síl niesol som sa vysoko. Mal som zato, že pokorým hviezdy, keď si dám do tela.
Nikdy sa mi v živote nestalo, aby sa všetko točilo okolo mňa, obrátil som to vo svoj prospech, dokonca bolesť duše mi bola studňou poznania. Studnicou poznania. Takej nicke ako ja zrazu ležal pri nohách známy svet. Svet ako ho poznáme my, ľudia. Čo na tom? Ja som horlil za pravdu, a tá mala byť niekde úplne inde. Osciloval som na hrane udržateľnosti sa ´hore´…Mal som zomknuté nervy. Spoločnosť ma odstrkovala. Bola z toho zrazu taká strkanica. Ľudia ma začali postrkovať. Raz sem, raz tam. Hlas svedomia mi hovoril, že duša je čistá. Hovoril som si, že musím si zachovať tvár. Investoval som sa do svojho zovňajšku. A mal som v očiach smrť. Nechcel som životom tratiť … Vo mne to, ale vrelo. Horel som pre pravdu, dobro, lásku, a krásu. Všetko sa splietalo do jediného konca.
Nevedel som, že ten koniec bude znamenať koniec mňa. Mal som našliapnuté na mentálne ochorenie.V pravde som si, ale nepriznal slabosť. Vybudoval som si akýsi rigidný systém sebaobrany voči klamnému vonkajšiemu svetu, chcel som prebádať čo sa skrýva vo vnútri. Otváral som sa. Pomaly, ale iste som pocítil, že stojím na pevnej pôde. Hľadal som ju, ale dlho. Dýchala mi na krk totiž smrť. Smrť ľudstva, smrť na kríži. Ponížená smrť z milosti sily, ktorej som nerozumel. Tá sila mnou lomcovala. Musel som jej prepožičať výraz, potreboval som nejaký pojem pre pravdu, ktorú som udržiaval pri živote v nádeji,. že raz vyvstane z popola mojej vyprázdnenej existencie. 
Celá debata | RSS tejto debaty