666

Smrť je istým spôsobom aj filozofickým problémom. Hlavne kvôli tomu, že smrť má zmysel v prípade prirodzeného alebo neprirodzeného ukončenia života, pretože sa dotýka človeka. Je zmyselná prirodzená alebo neprirodzená smrť? Malo by ísť hlavne o slobodnú vôľu v stanovovaní zmyslu smrti. Alebo rozhodovaní sa o tom, čo je pre človeka tým zmyslom. Pri zdôvodnení zmyselnosti či nezmyselnosti smrti, treba hľadať argumenty pre svoje tvrdenie o (ne -) zmysle smrti. Zmysel života a smrti sa u každého líši, odlišnosti vychádzajú z toho, že každý človek uznáva iné hodnoty, žije v odlišných spoločnostiach a je inač vychovávaný, všetko sa odvíja od tejto determinácie spoločnosti. Spoločnosť je fenomén, ktorý je vytvorený človekom a práve človek človeka ovplyvňuje. Tým, že sa človek prispôsobuje vytvára spoločenstvo, v ktorom sa preferuje určité správanie, hodnoty pre danú skupinu identické. Ale tým, že o svojom zmysle života premýšľame ešte neznamená, že sa tým nahrádza samotný život, ktorý je plný prekvapení. Zamýšľanie sa nad zmyslom ešte nenahrádza skúsenosť zmyslu. Skúsenosť zmyslu, je stav prežitý, nevyplýva z nášho myslenia, ale z nášho konania. „Život môže nadobudnúť zmysel ľahko, ide len o vzťahy v ňom, náš život znamená že naši rodičia mali styk aspoň raz a od toho sa odvinula naša existencia. Zmysel života nekorení len v splodení a narodení, ale je celým tokom udalosti, ktoré ovplyvňujú náš život“ (Benatar, 2004, s. 66) Celý rad pôsobenia človeka v spoločnosti predstavuje určitý zmysel a nemusí ísť výlučne o zmysel nášho života, ale našou existenciou sa začal zmysel života iného. 89 Skúsenostnú podobu zmyslu života si musí „odžiť“ každý sám, ale nie tak, že sa bude izolovať od spoločnosti, práve naopak. Len tak človek pochopí zmysel života, keď naplnenie života je dosahované v spätosti s inými. Albert Schweitzer vo svojom texte Bázeň pred životom, spomína pár myšlienok v rámci dosahovania zmyslu. „Svet, prenechaný nevedomému egoizmu je ako údolie ležiace v tme, len na vrcholkoch je jasno. Všetci musia žiť v temnote, len jeden smie na svetlo: človek. Len on smie spoznať bázeň pred životom, len on smie dospieť k schopnosti spoluprežívať, spolutrpieť, vystúpiť z nevedomosti, v ktorej sa plahočia ostatné tvory. Toto poznanie je veľkou udalosťou vo vývoji bytia. V ňom sa vyjavuje pravda a dobro, svetlo sa rozlieva nad temnotou, objavuje sa ten najhlbší pojem života – život, ktorý je zároveň spolužitím, kde jednotlivec cíti vlnobitie celého sveta, kde v jednotlivej existencii život ako taký dospieva k vedomiu seba samého…” (Schweitzer, 1993, s. 569-570). Tým môžeme pochopiť, že človek má žiť v spoločnosti, pretože zmyslom života nie je žiť sám, ale realizovať sa v rámci spoločnosti. Uvažovanie o zmysle života a smrti vyjadruje to, akú hodnotu má pre nás samotný život a čo pre nás predstavuje smrť. Celé ľudstvo žije v uponáhľanej dobe, kde človeku neostáva ani čas zamyslieť sa nad tým, aký zmysel máme a v čom vidíme zmysel nášho prežívania na tomto svete. „Nie náhodou si práve v tejto dobe rozmachu a moci inštitúcii ľudské indivíduum uvedomuje – viac než kedykoľvek predtým – svoju osamelosť. I v zástupe môže byť človek osamotený, stratený, opustený až k zúfalstvu: môže byť iba nástrojom niekoho druhého, reťazovým článkom, môže len vyplňovať miesto a byť jeden z mnohých, „bez seba“, bez vyhranenia svojho „ja“ (Machovec, 2002, s. 84). Človek sa aj v spoločenstve cíti osamotený, nevidí zmysel a preto pociťuje prázdnotu. Zo stereotypného, uponáhľaného života sa stáva len zlomok, ktorý sa rozpadáva. Je potrebné, aby sme v našom konaní mali aj etiku a morálku, aby nás mohla ovplyvňovať a aby sme život nebrali ako samozrejmosť, ale aby život pre človeka predstavoval výnimočnosť, ktorá mu bola daná a ktorú treba ďalej rozvíjať. Tým, že človek myslí a uvedomuje si seba samého je potrebné, aby sa k ostatným správal tak, aby videli zmysel v tom čo robia. Z toho plynie, že aj slovami tvoríme zmysel. Konanie človeka v tejto dobe je povýšenecké a je potrebné sa zamyslieť a pozastaviť, pretože inač zmyslom života nebude naše šťastie, ale čo najrýchlejší posun v oblasti vedy, techniky a podobne. Vo všeobecnosti sa smrť pre človeka v tomto storočí stala niečím hrozným. Vyplýva to zo svetonázoru, ktorý prevláda. Hodnoty človeka sú individuálne, človek 90 stále myslí viac na seba. Ale čím je človek menší egoista, tým prirodzenejší a menej patologickejší je odchod, respektíve pochopenie odchodu z pozemského života. To, aké hodnoty uznávame nám uľahčuje priblíženie a pochopenie smrti a našej konečnosti. Tým, že sa hodnoty vo svete menia, mení sa aj postoj k životu a smrti. Avšak hodnoty musia byť stanovené tak, aby pre človeka predstavovali určitý zmysel a snahu o dosiahnutie dokonalejšieho, lepšieho bytia. Všetko, čo sa deje okolo človeka je ovplyvňované vývojom, či utláčaním niečoho. Človek je však slobodná bytosť v myslení, a to akým smerom sa bude uberať je na ňom. Aj to, aký zmysel života a smrti si vytvorí, bude len jeho zmyslom. Človek rozhoduje o svojom živote a smrti, jedine čo ho ovplyvňuje je to, „čo si pripustí k telu“. Morálny význam úvah o živote a smrti spočíva najmä v najdôležitejšom aspekte človeka a tým je vyrovnávanie sa s dočasným životom a smrteľnosťou človeka. Zmysel života a smrti riešil, rieši a stále bude riešiť vyrovnávanie sa človeka so svojou konečnosťou. Otázka ohľadom ukončenia života sa otvára aj v problémoch spoločenského myslenia a k ním môžeme zaradiť interrupciu a eutanáziu. Obe tieto problémy v spoločnosti predstavujú svojim spôsobom ukončenie života. V druhom prípade ide o ukončenie života na žiadosť pacienta, no v prvom prípade sa o živote človeka rozhoduje iná osoba. Eutanázia je problém, kedy môžeme hovoriť o kvalite života, ktorý daná osoba prežíva. Je pravdou, že každý život je hodný žitia za akýchkoľvek podmienok, avšak si myslíme že podstatným je aj udržanie ľudskej dôstojnosti a humánnosti v živote. Nemôžeme porovnávať život, ktorý je vitálny so životom človeka, ktorý sa považuje už len ako príťaž pre ostatných, preto je potrebné na eutanáziu sa pozerať nie len z lekárskeho hľadiska, ale aj z toho ľudského, ako aj hľadať iné alternatívy riešenia tohto problému. V rámci eutanázie je potrebné hľadať tento zmysel, aby pacienti nemali pocit prázdnoty a aby svoj život žili a vnímali do poslednej chvíle ako výnimočnosť, nie ako prekliatie. Či už život alebo smrť, obe sú súčasťou kolobehu života na zemi a je samozrejmé, že sa dotknú každej bytosti na tejto zemi. Život človeka však treba chápať ako dar, nie ako prekliatie a naopak smrť treba brať z vážnosťou a je potrebné, aby si človek uvedomil svoju konečnosť, a konal v živote tak, aby nikomu neubližoval.