666

like some say everything happens for a reason thus everything is determined?and others say nothing happens for a reason those believe in free will; like everything is determined=determinists=no free will and others say nothing is determind=free will people; or some say all is coincidence=free will, and some say nothing is coincidence=determinists?

they say that free will is a sort of ability to decide differently in two situations that happen in and under the same outside conditions-circumastances

circumstances and at the same time can be consequences to the actions of our thoughts feeling etc Right?

can u say this differently; rephrase?so i understand better your point?

Circumstances and Consequences go hand in hand when dealing with life’s algorithms of this life….Yes we all sometimes miss placing the meanings of what we are trying to say just because of the confusion of not getting the full grasp on the meaning or topic or scope of what we are trying to convey to others.

u go and do something that has consequences that are bad for u; people who advocate for free will say that you could have done otherwise with more preferable consequences given same circumstances…..

V prípravnej fáze si najprv žiak uvedomuje cieľ svojho konania, uváži potrebu jeho realizácie a osobný a spoločenský význam. Vo väčšine prípadov si vyberá z viacerých možností, ale niekedy si musí vybrať aj nepohodlnú činnosť. Tento proces sa odohráva prostredníctvom boja motívov.  Predstavuje konfrontáciu racionálnych dôvodov s vlastným citovým vzťahom k danej činnosti. Možná nerozhodnosť je dôsledkom nevýraznosti jednotlivých cieľov činnosti alebo spôsobov ich uskutočňovania. Prípravné obdobie sa končí rozhodnutím pre tú-ktorú činnosť.

V praktickej realizácii zámeru sa vôľový akt vlastne uskutočňuje. Prejavuje sa v prekonávaní vnútorných prekážok (nechuť, strach, lenivosť, malá sebadôvera) a vonkajších ťažkostí (neporozumenie okolia, nežičlivosť, priestorové, finančné ťažkosti).

Vôľový proces neprebieha iba v smere snahy vykonať určitú činnosť, ale sústreďuje sa na tlmenie a prekonávanie vplyvov zvonka aj zvnútra, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie vytýčených úloh.

Vôľa a psychológia: súčasný stav

Bežná skúsenosť nám ukazuje, že myslenie s vôľou úzko súvisí. Koncentrovať sa je namáhavé, vyžaduje úsilie. Unavený človek robí viac chýb v myslení, reči a pod. Ak sa človek trénuje v schopnosti sústrediť sa, postupne sa zlepšuje. Sú tieto skutočnosti zohľadnené v súčasných kognitívnych teóriách?

V učebniciach kognitívnej psychológie [5][20][22][23] zmienky o vôli nenájdeme. Najbližšie vôli sú exekutívne procesy. Ide o schopnosti ako sústreďovanie a presúvanie pozornosti, plánovanie, riešenie problémov, rozhodovanie a pod. Exekutívne procesy sú považované za metaprocesy, ktoré koordinujú ostatné kognitívne procesy.

Výskum exekutívnych procesov sa orientuje na dve hlavné oblasti: umiestnenie riadiacich procesov v mozgu a ich krátkodobé charakteristiky. Skenuje sa aktivita mozgu pri priebehu exekutívnych procesov, porovnávajú sa ľudia s poškodeným frontálnym kortexom a zdraví ľudia. Skúma sa racionalita rozhodovania, vplyv formulácie otázky a primingu na rozhodnutie a posudzovanie pravdepodobnosti, atď.[22]

Individuálne rozdiely pri exekutívnych procesoch sa zisťujú len málo (porovnávajú sa len zdraví ľudia vs. ľudia s ochoreniami). Dôraz je na skúmanie procesu a nie obsahu – experimentálne úlohy sú väčšinou abstraktné (klasifikácia tvarov, myšlienkové experimenty, Iowa gambling task a pod.). Neskúmajú sa obsahy, ktoré daný človek zažíva v bežnom živote, je s nimi emocionálne spätý a pod. Do tretice sa exekutívne procesy skúmajú len v krátkodobom horizonte. V realite ale rozhodnutia ovplyvňujú ďalšie rozhodnutia: napr. prvé rozhodnutie dať si drogu je diametrálne odlišné od neskorších.

Súčasný prístup tak nezohľadňuje niektoré otázky dôležité pre prax, napríklad:

• Rozdiely v sile vôle. Dokážu niektorí ľudia svoje exekutívne procesy regulovať lepšie ako iní? Možno túto schopnosť zlepšiť?
• Podľa čoho človek prideľuje pozornosť a rozhoduje v reálnom živote? V laboratóriu má zadanie od experimentátora, ale v reálnom živote ho skôr určujú emocionálne preferencie a zvyk. Ako interagujú a ako ich možno meniť?
• Dlhodobé účinky rozhodovania. Ako vplýva opakované rozhodovanie na zvyk? Môže opakované rozhodovanie určitého typu mať dlhodobé účinky na emocionalitu?

V iných oblastiach psychológie sa tiež o vôli nedočítame – iba ak v historickom kontexte. [2][14][21] Výnimkou je neuropsychológia, kde sa ale vôľa redukuje na fenomén, prežívanie. Hľadajú sa jeho neurálne koreláty, ale sila vôle a možnosť vedomú vôľu rozšíriť sa neskúma.[4][24]

Je k samovražde nutná sila vôle? Alebo môže samovraždu spáchať aj abulik?

Skúmajú sa ešte procesy sebaregulácie: biofeedback,[17] emočná regulácia,[3] účinky meditácie[9][10] a pod. Teoretická psychológia však tieto javy nijak nespája, nedáva ich do súvisu s vôľou. Dajú sa medzi nimi nájsť nejaké spoločné črty? Ako by mal vyzerať integratívny koncept vôle?

3 Vôľa: náčrt konceptu

S konceptom vôle prichádzame v našej integratívnej psychologickej teórii.[16] Vôľa súvisí so sebareguláciou, ovládaním mentálnych a telesných procesov. Tieto procesy prebiehajú vždy, otázka je, či sú riadené nevedome alebo vedome. To tvorí rozdiel medzi vedomou a nevedomou vôľou.

Väčšina vôle sa uskutočňuje nevedome. Naše správanie spočíva prevažne z automatizmov, zvykov a scenárov (šoférovanie, cesta do práce…). Aj naše myšlienky sa väčšinou vynárajú z nevedomia bez väčšej námahy, na základe podvedomých asociácií. Vedomé zásahy robíme len málokedy a ak áno, zväčša sa vykonávajú prostredníctvom automatizovaných úkonov (vedome sa rozhodneme ísť do práce, ale rozhodnutie sa vykoná prevažne automaticky).

Čo myslíme pod vedomou vôľovou aktivitou? Ide o situácie, kedy sústredene pôsobíme s cieľom regulovať telesné alebo mentálne procesy: športové výkony, meditácia, aktivity vyžadujúce koncentráciu a pod. Obvykle je to za cenu veľkej námahy – netrénovaný človek sa nedokáže intenzívne koncentrovať viac ako pár minút. Toto sú vôľové akty, opakovaným vykonávaním ktorých si človek postupne svoju vedomú vôľu posilňuje. Charakteristické je to pre profesie, ktoré s vôľou priamo narábajú (športovci, vojaci, jogíni, manažéri…).

Posilňovanie vôle človeku umožňuje vyvolať silnejšie vedomé pôsobenie v konkrétnej situácii. Opakované vykonávanie vôľových aktov má ale aj dlhodobé dôsledky. Postupne sa automatizujú do zvyku (nevedomá vôľa) a dostavujú sa aj spontánne a bez potreby vedome vôľovo pôsobiť. Vedomé pôsobenie teda spätne ovplyvňuje, aké podnety nám prichádzajú z nevedomia. Typickým príkladom je negativistické myslenie a naučená bezmocnosť.

Dlhodobo opakovaná vôľa (či už vedome alebo nevedome) sa somatizuje. Napríklad výcvik v neurofeedbacku mení aktivačné vzorce v mozgu.[15] Meditácia ovplyvňuje aktivitu amygdaly [8] a môže dokonca meniť génové expresie.[13] Príkladom somatizácie sú aj závislosti. Tu ide o opačný proces – predtým vedomé úkony (prvé užitia drogy) sa dostávajú mimo vedomej kontroly, a vedomá vôľa sa mení na nevedomú. Nevedomá vôľa sa teda môže dostať pod vedomú kontrolu (posilnenie vôle), ale aj naopak.

3.1 Je vôľa samostatný proces?

Uviedli sme niekoľko príkladov vôľových aktov. Čo svedčí o tom, že im podlieha spoločný psychický proces a nejde o izolované schopnosti? Nedá sa vôľa redukovať na kognitívne, emocionálne, prípadne motivačné procesy?

Z praktických pozorovaní vieme, že človek sa často pre niečo rozhodne, kognitívne tomu rozumie, emočne to chce, ale nenájde silu – dostatok vôľe – to vykonať. Ak by vôľa bola produktom emočného chcenia a kognitívneho rozhodnutia, človek by nemal problémy s plnením predsavzatí a neexistovali by „zázračné“ programy chudnutia.

Podobne pre vrcholového športovca sú rozhodnutie vyhrať a správne emočné naladenie nevyhnutné. Ale v momente, kedy stojí na pretekárskej dráhe, už rozhodnutý a emočne naladený je. Pri výkone musí siahnuť na dno svojich síl a vyťažiť maximum z vôle – uskutočniť vôľový akt. Tu využije práve proces vôľovej sebaregulácie.

Vzťah motivácie k vôli je menej jasný, predovšetkým preto, že existujú rozličné pohľady na motiváciu. Za zdroje motivácie sa považujú fyziologické procesy (homoestáza, vyhľadávanie excitácie, uspokojovanie pudov), emocionalita (napĺňanie sociálnych potrieb, vyhľadávanie príjemných emócií) a racionalita (plnenie dlhodobých cieľov). Rôzne teórie obsahujú rôzne pomery týchto zložiek, pričom ktorýkoľvek zdroj motivácie môže prevážiť iný (napr. človek neje, hoci je hladný, lebo chce schudnúť; zamilovaný človek koná žiarlivo, hoci je to iracionálne; na splnenie vytýčeného cieľa človek obetuje dočasné uspokojenie a pod.).[11]

Motivácia je teda kombináciou kognitívnych, emocionálnych a vôľových prvkov, pričom ich vzájomné pomery a interakcie sa líšia od teórie k teórii. Pre emocionálne a kognitívne zložky motivácie platí to, čo sme uviedli vyššie: rozhodnutie a emocionalita nestačia na uskutočnenie vôľového úkonu, aj keď k nemu môžu motivovať. Či človek pri výkone vôľového úkonu uspeje a do akej miery, je záležitosťou vôle. Motivovaný môže byť akokoľvek, ale ak vôľu nemá k dispozícii, nemôže ju použiť.

Fyziologická zložka motivácie najviac súvisí s vôľou (konkrétne jej nevedomou časťou) – spomínali sme, že vôľa sa viaže na somatizáciu. Pudy, inštinkty a túžby sú prejavmi nevedomej vôle. Môžeme teda zhrnúť, že pojem motivácie obsahuje aj vôľové elementy, a vzťah motivácie k vôli závisí od konkrétnej teórie.

Výskum exekutívnych procesov a ich porúch tiež podporuje samostatnosť vôle. Ľudia s poškodeným prefrontálnym kortexom neskórujú na inteligenčných testoch výrazne horšie ako predtým a jednotlivé kognitívne procesy nie sú zásadne poškodené. Zhorší sa ale ich koordinácia, teda schopnosť vedome ich ovládať. Nestratí sa ani emocionalita – stane sa však menej regulovanou.[22] Oboje je v súlade s predpokladom, že prídu o časť vedomej vôle. Viac sa prejavuje nevedomie (nižšie emócie, pudy), zatiaľ čo vplyvy vedomia (plánovanie, sebaovládanie, sebamonitoring) sa oslabia.

Podobne ako kognitívne a emocionálne procesy, aj vôľové procesy majú charakteristické fenomenologické prvky (vynakladanie úsilia, pocit agencie, vedomosť). Sú zachytiteľné neurologicky, čo aj súčasná neuroveda skúma.[3][15][17] Získanú vedomú vôľu možno prenášať: ak človek rozvíja vôľu v určitej oblasti (napr. šport), získa lepšiu sebakontrolu aj v oblasti inej (kontrola vnútorných procesov).

Možnosti vedomého vôľového pôsobenia, samozrejme, nie sú neobmedzené. Ich limity sú empirickou otázkou. Kam až môžeme zájsť našou vedomou kontrolou? Ktoré postupy sú najefektívnejšie na jej rozvoj? Ako súvisia s osobnosťou celkovo a špecificky s kognitívnymi procesmi? Tieto otázky by mal zodpovedať budúci výskum.