666

Raz som počul pekné prirovnanie (Boris Filan), že človek keď sa narodí je ako nepopísané CD, alebo iné médium a ľudia medzi ktorými vyrastá ho popíšu, počmárajú, počarbú. Miroslav Válek napísal:

Človek je projekt na roky.
Človek je výtvor kolektívny.
Nič neovplyvní
tento zákon prostý.
V tom sú zrátané
nočné bdenia, roky samoty
aj vlastný pohyb z nedokonalosti.

       Všetko je všetkým ovplyvnené. Ľudia sa vzájomne formujú a deformujú. Každý je svojim spôsobom zodpovedný za vlastnosti toho druhého, avšak prijať túto teóriu znamená priznať si vinu za nedokonalosť ostatných a nutnosť odpustiť im. Pretože len ak odpustím im, môžem odpustiť sebe (paradox?). Ja viem, znie to trochu, ako keby som tým chcel ospravedlniť nesprávne počínania a ich dôsledky. Niekto Ťa ovplyvní viac pozitívne iný viac negatívne. Tak napríklad čo vznikne z takého obyčajného malého školáka, na ktorého sa zamerajú všetci spolužiaci, a len preto že ho nevedia pochopiť (sú rôzne dôvody) neustále ho napádajú, zosmiešňujú, ponižujú? Keď to trvá dostatočne dlho, stane sa z neho človek neschopný pohybovať sa v spoločnosti, človek utiahnutý, zatrpknutý, hľadajúci ,,zmysel života“ tam kde ho nemôže nájsť. No skúste takému človeku povedať nech odpustí. Znenávidí seba samého a svet sa mu zhnusí. Proste smola jedinca a pre spoločnosť dobrá téma na diskusiu.

Sotvaže
sa začal stávať človekom,
sotvaže
presvedčiť sa chcel, čo dokáže,
zakázali mu súťaže
a oznámkovali ho,
ani okom nemihol.
Ľúto je mi ho.
Je tvárny ako polyetylén.
Dajte mu ešte možnosť zmien!
Je aký je. Snáď trocha naivný,
nesmej sa mu a nezívni,
ak vykladať ti bude svoje plány.
Nebuď odmeraný.
Sleduj jeho reč:
až príliš verí v ľudské možnosti!
Pohosti
ho a pošli preč.
Je ako každý: prototyp.
Ale má množstvo vlastných chýb.
Vy neveríte, že sa ich raz zbaví?
(Miroslav Válek – Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom)

       ,,Požiadavky spoločnosti na človeka“=trúfalé namýšľanie si, že vieme čo je racionálne? Je to ako hlasovanie, väčšina Ťa odsúdi, usmerní a nakoniec Ťa vyrobí. Musíš sa len prispôsobiť. Iste, je to zákon prostý. Zavše vzíde aj človek s veľkým Č, uznávaný, otvorený, veselý, obľúbený. Lebo je ”lepší ako ostatní” – rozumie spoločnosti (väčšine) a vie, čo treba urobiť a nechodí za hranice sveta väčšiny. Nie je sám a preto sa cíti výborne, myslí si, že tak to má byť. Len či mu preto neuniká skutočné racio? Predstavme si viacero skutočností, z ktorých poznáme iba jednu a o iných ani netušíme, ale dotýkajú sa nás všetky rovnako. Pričom tá skutočnosť, ktorú vnímame zďaleka nestačí na objektívne závery. Hovorím o tom, že my ľudia máme tendenciu posudzovať a odsudzovať aj keď do veci nevidíme ani z polovice, lebo nevieme, že to môže  mať aj hlbšie základy s ktorými sa mení úsudok. ,,Keď vieš iba desať slov, ťažko nájdeš spoločnú reč s takým, ktorý ich vie tisíc“. Niekto vidí viac, niekto počuje viac a niekto viac cíti a niekto viac rozumie. Je to ako s hudbou. Ak počujem, tak počúvam. No darmo by som počúval, ak by som bol hluchý. ,,Nehraj hluchým, keď nepočujú!“ Mnohí totiž nevedia že sú hluchí, mysleli by že Ti šibe a vysmiali by Ťa.