Prečítal som od neho sedem kníh odpredu aj odzadu, niektoré viac krát veľmi pozorne. Kladie mier nad vojnu, ideál nenásilia proti reálnemu násilnému svetu. Nepochopil, či skôr nechcel pochopiť, že svet je boj, ustavičné premáhanie jedného druhým, a že len takto môže svet plynúť, vyvíjať sa, meniť sa. A že to tiež platí aj pre človeka, lebo je súčasťou sveta. Že myslenie ľudstva je prirodzené také aké je, aj s jeho menšími, či väčšími deformáciami. Totiž, zdravý človek bojuje. Aj zdeformovaný bojuje, ale nie za seba, v tom spočíva jeho deformácia – v odcudzení sa sebe samému, pre nejaký ideál, z vlastnej slabosti. Ale to je všetko prirodzené.
Krishnamurti sám je násilný, chce pretvoriť svet, pretože mu nevyhovuje. Jeho reč je násilie, ako každá iná reč. Je to nástroj vôle k moci. Každý slušný filozof, alebo mysliteľ vie, že všetko čo robí, robí pre pokoj svojej “duše” a len človek veľmi neznalý seba samého, sa domnieva, že mu ide o druhých, žiada nápravu sveta, apeluje a predvádza divadlo o nezištnej láske a poriadku.
ad 1: Zmena je násilie a nič iné a vojna je len jeden z prejavov násilia. K vojne dochádza nevyhnutne, inak by k nej nedošlo a vôbec nezáleží na tom, či je zbytočná. Aj ľudstvo samo je zbytočné, nič a nik mu nedáva hodnotu zvonka, ale samo zo seba ju má. To že si ľudia označili za násilie len niečo, to jest to, čo sa prieči ich biologickým potrebám a aj z toho len veľmi málo, ale práve toľko, aby to stačilo pre sociálne potreby, – to je spoločenská dohoda. Nijako nie pravda!
ad 2: Krishnamurti kladie za príčinu všetkých problémov “JA”. To je hrubá chyba, naivita. Nedôslednosť uvažovania. JA nie je problém, je to evolučne vyvinutá a vyvíjajúca sa štruktúra, ktorá umožnila prežiť ľudskému spoločenstvu; nástroj tela. To ako toto JA vyzerá, aké je ľudské myslenie, to určuje životné prostredie, interakcia. Všetky živé organizmy, vrátane človeka postupujú životom na spôsob pokusov. Nie je žiadne správne konanie, ktoré treba objaviť, aby sa mohlo fungovať správne. To je nezmysel. Vždy bude časť živých organizmov a teda aj ľudí chybovať – chybovať svojou nedostatočnou fyziológiou, chybovať chorobnosťou, alebo bude kameňom úrazu neaktuálnosť názorovej stavby – neefektívnosť JA. Ale chybovať nie vzhľadom k nejakému správnemu životu, ale chybovať v snahe o svoje prežitie, v snahe o svoju moc.
ad 3: Ak by bol svet nenásilný, ani človek v ňom by nikdy nebol násilný, a žiadne násilie nepocítil. Ale to by už potom ani nemohol existovať.
ad 4: Môj inštinkt mi káže byť opatrný pri ľuďoch, ktorí príliš používajú slovo láska. Priam pudovo sa mi z takých ľudí obracia žalúdok.
Celá debata | RSS tejto debaty