Tak napríklad, narodí sa človek, u ktorého sa časom ukáže, že ho žiť nebaví. Nič ho nenapĺňa. Ešte počas detstva to kryje entuziastická nádej z poznávania neznámeho sveta a hľadania niečoho, čoho by sa chytil, ale neskôr, keď zistí, že tu pre neho nič zaujímavé nie je, to všetko opadne. Zabiť sa však nevie, je to proti jeho prirodzenosti. A tak sa pohybuje niekde medzi žitím a nežitím. Podmienky, ktoré mu kladie život ho obťažujú, život mu za tú námahu nestojí. Zisk nekryje náklady. Zatiaľ čo niekto iný chce, on musí, aby sa uchránil väčších problémov! A nie že by denné všednosti nedokázal, ba naopak, možno ďaleko lepšie ako väčšina. Ale fláka ich, lebo už nemôže pokračovať bez toho, aby cítil naplnenie. I keď nechce, svojou existenciou spôsobuje druhým nemálo problémov. Všemožne sa snaží problém vyriešiť, chodí od dverí k dverám a pýta sa: “A načo to všetko?”, “Prečo žiť?”, “Aký to má zmysel?”, … volá o pomoc. A teraz sa podržte vážení, čoho sa mu dostane od “uvedomelého” okolia? Nejakej rady? Nie, zatvoria mu dvere! A ešte dostane vynadané, že rieši somariny. Je to násilie tohoto sveta, s ktorým sa potýka v rôznych podobách. I od samotných rodičov, ktorí ho stvorili, od tých nedomrdaných bezočivcov dostáva iba vynadané, alebo ho dokonca vyženú z domova a viac ho nepoznajú. Ešte to tak, aby útržili hanbu za svoje dielo. Upadne do nemilosti sveta, ktorý mu donekonečna vypočítava všetko čo mu na ňom vadí. Kde nevie niečo urobiť podľa požiadaviek prostredia, tam začne zavadzať. Tu príde duchaplná kritika, ktorá ihneď všetko objasní:
– “Prečo sa nesnažíš?!”, “No ty si debil!”, “Ježiši, ty si neschopný, si k ničomu!”, “Ty imbecil!”, “Si divný!”, …
Ale keď bol ešte dieťa, aký bol vtedy rozumný, povzdychnú si rodičia. No isteže, dieťa ešte nemá vlastný rozum a opakuje po rodičoch, je ich cvičenou opičkou, ktorá dostane banán, vždy keď urobí to, čo treba. Len aby človek urobil to, čo treba, to jest, aby neobťažoval svojou osobnosťou. Ale dieťa dospelo a spoznalo! Jeho duch sa predral na povrch. Utvára sa osobnosť, ohlasuje čo chce a rodí sa vlastný rozum. A vtedy mu prvý raz povedia, že nemá rozum. No nie je to irónia? Ihneď je tu snaha tento rozum v zárodku potlačiť. To všetko v dobrej vôli a z lásky k vlastnému pohodliu, ohrozenému prichádzajúcou osobnosťou.
Nuž, čo na to povedať? Svet nadáva nešťastníkovi, že je neschopný, alebo že je debil. Vskutku grandiózny prístup! Myslieť si o niekom, že je debil, a preto mu nadávať do debilov – toť ukážka skutočnej debility! Ale pomôcť nevie nikto. Nič také. Na to sú všetci až príliš úbohí nevzdelanci a tupci. Zároveň sa ukáže, že matka v skutočnosti vlastné dieťa nepozná. To čo pozná sú len serepetičky typu, čo mu chutí, farba vlasov, náladovosť, hrubý rys povahy,… Ale takú dôležitú vec akou sú jeho vlastné dôvody, jeho vôľový aspekt a rôzne problémy spoločenského typu nepozná, o skutočných problémoch, s ktorými sa potýka vôbec netuší. A ani jej už o tom nehovorí, má predsa svoju hrdosť a tiež vie, že nuansy jeho denného života nevysvetlí niekomu tak jednoduchému, ako matke. Už to skúsil mnoho krát a bolo to bez odozvy. Ani len pokrčenia pliec, ani náznaku bezradnosti sa mu od nej nedostane, ona totiž bezradná nie je, pretože čomu nerozumie, akoby ani nebolo. Maximálne jej prebleskne hlavou polomatná úvaha: “Ále, detské problémy.”, alebo: “Kedy už dospeje?”, a pokračuje v umývaní riadu.
Ale keď sa rodičom potomok vydarí, hľa, akí sú odrazu náramne pyšní na to, čo vraj vytvorili. Ako ho skvele vychovali a aké majú na ňom zásluhy! Vyzdvihujú ho na obdiv, vychvaľujú sa ním všade kadiaľ chodia a dokonca sa vo svojom vnútri za neho považujú. Vidia ho ako svoju budúcnosť.
Vraj každý má slobodnú vôľu a každý zodpovedá za svoje činy – tomu sa verí. Ale ja vám vravím, že sa tomu verí vtedy, keď sa to hodí, aby človek mohol odsúdiť človeka bez výčitiek. Ak nejaký človek nevyhovuje, povie sa že je zlý. A prečo? Lebo je zlý. Zo slobodnej vôle! – Bah! Áno, pravdaže, zo slobodnej vôle chce byť človek zlý, chce robiť sám sebe zle. Tak sa to všetci od mala učia. To je prosím logika imbecilov. I mňa tak učili, ale nepochodili, kreténi! To je tak, keď kopa imbecilov ide vychovávať normálny rozum. A ešte si hovoria “homo sapiens sapiens”. Tu by mala zasiahnuť tá, mimochodom rovnako nedorobená, božia paprča a strestať týchto sviniarov za ich bezočivosť. Poriadnym korbáčom by ich mal niekto hnať rovno do pekla. Pekne svinským krokom a dolu rypákom, len také rachoty. Ale je samozrejmé, že nakoniec ani oni nemôžu za svoju blbosť. Človek by sa mal vzchopiť a chopiť svojho stvoriteľa a zakrútiť mu krkom! A nie sa mu priposrane klaňať a triasť sa pred ním.
Povedzme si ešte niečo o tej slávnej materinskej láske. Žena tak veľmi miluje svoje dieťa, že jej nevadí do akého prostredia ho privedie. A ak vadí, tak zjavne len trochu. Žena plodí a rodí za vskutku rôznych podmienok. V prepychu i priemere, ale i chudobe, a neštíti sa tohto činu ani v takých krutých podmienkach, aké sú napríklad v Somálsku. Tak mocne miluje svoje dieťa, že urobí všetko preto, aby ho priviedla na svet, i keď je vopred jasné, že dlho neprežije, ba čo viac, ešte si to poriadne odtrpí.
Keď ženská začne bľačať o láske, o bezpodmienečnej – nezištnej – láske (tfuj, flus…), tu netreba činu, ktorý by odhalil skutočnú povahu tej jej lásky. Vyslovuje sa predsa celkom priamo: “Chcem toto, chcem tamto,…”, “Môj muž by mal byť taký a taký, mal by vedieť toto a tamto,…”. To by ešte bolo v poriadku, každý niečo chce, ale drzo nazývať svoje chcenie bezpodmienečnou, alebo nezištnou láskou, pričom táto láska by vraj mala vyriešiť problémy sveta – tak to je vážení, odporná, nevydarená groteska. Chlap ktorý to žere, musí byť ohromne nasprostasté hovädo
Celá debata | RSS tejto debaty