666

„Neustále zisťujem, že len úplným životom v tomto svete sa človek učí mať vieru.“ ~ Dietrich Bonhoeffer

Jacques Ellul

V Amerike sa blížime k prezidentským voľbám, ktoré by mohli byť jednými z naj-závažnejších v histórii nášho národa – ak nie tými najzávažnejšími. To sa dozvie-me už čoskoro. Ale nielen v Amerike sa konajú voľby.

Na celom svete sa k volebným urnám vydá viac voličov ako kedykoľvek v histórii, pretože najmenej v 64 krajinách (plus v Európskej únii), ktoré spolu predstavujú približne 49% svetovej populácie, sa budú konať národné voľby, ktorých výsledky budú mať pre mnohých dôsledky na celé roky dopredu. (1)

Ak však poviem „najvýznamnejšie“, v akom kontexte? Môžu mať veľký význam len pre tých, ktorí si nejako myslia, že zmena vlády, „nová krv“, niečo zmení. Nik-dy v histórii nezmenila – dobre, áno, ako som už viackrát povedala, v Spojených štátoch sme slobodnejší ako kdekoľvek inde, a za to som vďačná.

Ale sloboda pre niektorých bola vždy za cenu otroctva pre iných. Spojené štáty majú najväčšiu vojnovú mašinériu, naša vláda je podlo skorumpovaná a každý, kto sa usiluje dostať do najvyšších poschodí moci, to nedosiahne tým, že je dobrý člo-vek. Musí byť ochotný uzavrieť dohodu s diablom. Bez ohľadu na to, aký je človek inteligentný alebo kreatívny, jeho hnacou silou musí byť chamtivosť, sebectvo a nepripustenie si viny.

Tí z nás, ktorí odmietajú hrať túto hru, sú teda oslobodení od týchto svetských obmedzení. Neočakávame nejaký zázrak. Kurz, ktorým sa tento svet uberá, sme-ruje k jeho úplnému zničeniu. Viem, že to znie depresívne, ale v skutočnosti to tak nie je, nie ak veríte, že život je viac než táto pozemská rovina.

Preto ma napadlo, že sa podelím o niekoľko myšlienok Jacquesa Ellula a Diet-richa Bonhoeffera, dvoch „kresťanských anarchistov“.

V Ellulovej knihe Anarchia a kresťanstvo nás vedie priamo k jadru veci, k diablovmu pokúšaniu Krista:

A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ – Matúš 4, 8–9

Tu je to, čo o tom hovorí Ellul:

„A neobyčajné je, že podľa týchto textov všetky moci, všetka moc a sláva kráľovstiev, všetko, čo súvisí s politikou a politickou autoritou, patrí diablovi. Všetko mu bolo dané a on to dáva, komu chce. Tí, ktorí majú politickú moc, ju od neho dostávajú a sú na ňom závislí. (Je zarážajúce, že v nespočetných teologických diskusiách o legitimite politickej moci nikto nikdy neuviedol tieto texty!“ [Mt 4, 8–9; Lk 4, 6–7])

Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju, komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“

Lk 4, 6–7

Táto skutočnosť nie je o nič menej dôležitá ako to, že Ježiš odmieta diablovu po-nuku. Ježiš nehovorí diablovi: To nie je pravda. Nemáš moc nad kráľovstvami a štátmi. On toto tvrdenie nespochybňuje. Odmieta ponuku moci, pretože diabol požaduje, aby pred ním padol na zem. To je jediný bod, keď hovorí:

Vtedy mu Ježiš povedal: Odíď, satan, lebo je napísané: ,Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“ (Mt 4, 10).

„Môžeme teda povedať, že medzi Ježišovými priamymi nasledovníkmi a v prvej kresťan-skej generácii politické autority – to, čo nazývame štátom – patrili diablovi a tí, ktorí mali moc, ju od neho dostali.“ – Jacques Ellul, Anarchia a kresťanstvo

Nie je to inak ani dnes. Nikdy to nebolo inak. Svet je v rukách diab-la. A viac ako kedykoľvek predtým sú masy pod kontrolou diabla. Je to z veľkej časti vďaka internetu a tomu strašnému prekliatiu, sociál-nym médiám.

Cieľom sociálnych médií je nahnať nás do škatuliek s podobne zmýšľajúcimi ľuď-mi, kde môžeme hovoriť, čo chceme, čo nám dáva falošný pocit slobody a spolu s ním aj falošný pocit, že sme v správnom tíme a všetci ostatní sú v nesprávnom tíme. Sme stavaní proti sebe a myslíme si, že za niečo bojujeme, hoci len opaku-jeme propagandu, ktorou našu skupinu nakŕmili (algoritmami).

Na „X“ Elona Muska mu ľudia neustále ďakujú za to, že im umožňuje byť slobod-nými. Predovšetkým, aká je to so slobodou, keď ju „umožňuje“ elita? Po druhé, práve táto ilúzia slobody drží ľudí zavretých v ich škatuľkách, celkom spokojných s tým, že sa už nikdy nebudú pýtať.

Pokiaľ je propaganda založená na aktuálnych správach, nemôže dovoliť čas na pre-mýšľanie alebo reflexiu. Človek, ktorý je zachytený v správach, musí zostať na povrchu diania; je unášaný prúdom a nemôže si v žiadnom momente oddýchnuť, aby posúdil a zhodnotil; nikdy sa nemôže zastaviť, aby sa zamyslel. Človek, ktorý žije aktuálnymi udalosťami, si nikdy neuvedomuje seba samého, svoj stav, svoju spoločnosť. Takýto človek sa nikdy nezastaví, aby preskúmal nejaký bod, rovnako ako si nedá dokopy sériu spravodajských udalostí.

Jedna myšlienka vytláča druhú, staré fakty prenasledujú nové. Za týchto podmie-nok nemôže existovať žiadne myslenie. A v skutočnosti moderný človek nemyslí na aktuálne problémy; pociťuje ich. Reaguje, ale nerozumie im, rovnako ako za ne nepreberá zodpovednosť. Ešte menej je schopný postrehnúť akýkoľvek nesúlad medzi po sebe nasledujúcimi skutočnosťami; schopnosť človeka zabúdať je neob-medzená. To je jeden z najdôležitejších a najužitočnejších bodov pre propagan-distu, ktorý si môže byť vtedy istý, že na určitú propagandistickú tému, výrok ale-bo udalosť zabudne v priebehu niekoľkých týždňov.

Najlepšou obranou je tu zabudnúť na predchádzajúcu udalosť. Človek tým popie-ra svoju vlastnú kontinuitu; v rovnakej miere, v akej žije na povrchu udalostí a z dnešných udalostí robí svoj život tým, že vymazáva včerajšie správy, odmieta vidieť rozpory vo svojom vlastnom živote a odsudzuje sa na život po sebe nasledu-júcich momentov, diskontinuitný a fragmentárny. Keďže je tento človek ponorený do aktuálnych udalostí, má psychologickú slabosť, ktorá ho vydáva na milosť a ne-milosť propagandistovi. Nikdy nedochádza ku konfrontácii medzi udalosťou a pravdou, nikdy neexistuje vzťah medzi udalosťou a človekom. Skutočné informá-cie sa takéhoto človeka nikdy nedotýkajú.

„Tu však musíme urobiť dôležitú výhradu. Spravodajská udalosť môže byť skutočnou skutočnosťou, ktorá objektívne existuje, alebo môže byť len informáciou, šírením domnelého faktu. To, čo ju robí správou, je jej šírenie, nie jej objektívna skutočnosť.“ – Jacques Ellul, „Propaganda: formovanie postojov ľudí“.

Ellul hovorí o všetkom, o čom som písala posledné dva roky. „Jedna myšlienka vytláča druhú, staré fakty sú prenasledované novými. Za týchto podmienok nemôže existovať žiadne myslenie.“

V rámci škatuliek už nie je žiadne myslenie. Len konformita. Neustále sa nahá-ňame za ďalšou informáciou v domnení, že nám hovorí niečo, čo naozaj potrebu-jeme vedieť. Nehovorí nám však nič iné ako tie isté informácie zabalené do nové-ho obalu, vo väčšom množstve. ŠOKUJÚCE! NAJNOVŠIE! To sú titulky a potom jeden či dva riadky, než musíme prejsť k ďalšej veľkej správe.

Obžerstvo nás udržiava v neustálej túžbe po ďalších. Nikdy nie sme spokojní, a tak sa obraciame proti tým, ktorí nevyhovujú našej skupine, a vybíjame si na nich frustráciu. Stačí sa pozrieť na nárast nenávisti, na to, ako sa ľudia medzi sebou rozprávajú na internete, akoby nikto nebol skutočný, neexistovali žiadne dôsledky a na ničom nezáležalo okrem uspokojovania vlastných emocionálnych potrieb.

„Tí, ktorí čítajú tlač svojej skupiny a počúvajú rádio svojej skupiny, sú neustále utvr-dzovaní vo svojej vernosti. Čoraz viac sa dozvedajú, že ich skupina má pravdu, že jej činy sú oprávnené; tak sa ich presvedčenie posilňuje. Zároveň takáto propaganda obsahuje prvky kritiky a vyvracania iných skupín, ktoré člen inej skupiny nikdy nebude čítať ani počuť… Takto máme pred očami, ako sa vytvára svet uzavretých myslí, svet, v ktorom každý hovorí sám so sebou, každý si neustále prezerá svoju vlastnú istotu o sebe a krivdy, ktoré mu spôsobili Druhí – svet, v ktorom nikto nepočúva nikoho iného.“ – Jacques Ellul, „Propaganda: formovanie postojov ľudí“.

Všetko, čo v skutočnosti počúvame, je Obrovský stroj, ktorý nám podsúva to, čo určil, že chceme počuť. Keď ide o rozhodnutia, napríklad aké auto si kúpiť, akú tabletku si vziať, vie, čo nám má povedať, a my to poslúchame. Prečo, to naozaj nevieme. Jednoducho to robíme.

Prečo by sme si mali myslieť, že pri voľbách je to inak? Kto vyhrá v novembri pre-zidentské voľby. Naozaj ešte niekto verí, že na jeho hlase záleží? Každá strana je presvedčená, že tá druhá bude podvádzať. Nech vyhrá ktokoľvek, porazený nikdy neuverí, že to nebolo zmanipulované proti nemu.

„[Politika] je vždy prostriedkom na ovládnutie druhých a vykonávanie moci nad nimi.“ – Jacques Ellul, Anarchia a kresťanstvo

VŽDY. Samozrejme, našou prvou reakciou je povedať: Ale ja som prí-liš múdry na to, aby som sa nechal zmanipulovať.

„Prirodzene, vzdelaný človek neverí propagande; krčí ramenami a je presvedčený, že propaganda naňho nemá žiadny vplyv. To je vlastne jedna z jeho veľkých slabostí a propagandisti dobre vedia, že ak chceme niekoho osloviť, musíme ho najprv presvedčiť, že propaganda je neúčinná a nie veľmi múdra.“ – Jacques Ellul, „Propaganda: for-movanie postojov ľudí“

Je dôležité si uvedomiť, akí sme náchylní na indoktrináciu. Vychádzať zo všetkých škatuliek – stať sa anarchistom – a vidieť celý obraz ako obrovskú manipuláciu, je jediný spôsob, ako s ňou bojovať. Stroj je veľmi zvodný. Ponúka nám toľko pôžit-kov, rozptýlenia, vťahuje nás do prázdna a ovláda našu myseľ a dušu.

Opäť sa musíme vrátiť k diablovmu pokúšaniu Ježiša. Ježiš zanechal všetky pôžit-ky a istoty tohto sveta. Odišiel na púšť, čo najďalej od týchto zvodných vplyvov.

Diabol potom pred Ježiša vyložil všetko bohatstvo a slávu. Kto z nás by nepod-ľahol takýmto pokušeniam?

Kristovo pokušenie je pre nás hlboko dôležité, aby sme sa práve teraz sústredili – a nemusíte byť kresťanmi, aby ste pochopili, čo hovorím. Vystúpte zo škatuľky a pozrite sa na veci z trochu iného uhla.

Ježiš nám bude vždy pripomínať, že tento svet nie je všetko a koniec všetkého. Na naše duchovné útrapy neexistuje žiadna materiálna odpoveď. Žiadna nová a vylepšená vláda to nespraví.

Ďalším veľkým mužom činu bol Dietrich Bonhoeffer. Postavil sa proti jednej z najzločin-nejších propagandistických mašinérií, akú kedy diabol vytvoril – Tretej ríši. Bonhoeffer pozoroval, akí disciplinovaní a odhodlaní sú nacisti, a dospel k záveru, že jediný spôsob, ako proti nim bojovať, je byť tvrdší a disciplinovanejší ako oni. Tak fyzicky, ako aj du-chovne. Ak ste leniví a nedisciplinovaní so svojím telom, prečo si myslíte, že vaša myseľ na tom bude lepšie?

Naozaj musíme vyjsť do sveta a bojovať v tomto boji zo všetkých síl. Nie je to bit-ka, ktorá sa vyhrá v tradičnom zmysle slova, na tradičnom bojisku. V skutočnosti nemôžeme očakávať, že s nami budú zaobchádzať ako s víťazmi, skôr nás budú znevažovať ako porazených.

Jedným z najväčších zlom sociálnych médií je, že nás robia závislými od „lajkov“. Musíme byť neustále víťazmi, ale čoho? Núti nás to byť „slávnymi“, aj keď len v kruhu našich priateľov. Ak denne neurobíme v éteri nejaký dojem, začneme mať pocit, že neexistujeme. Čím viac sa potrebujeme potvrdzovať vo svete ilúzií, tým viac strácame svoju podstatu v skutočnom svete.

Reálny svet je chaotický, nebezpečný a môžeme sa v ňom zraniť – a to veľmi. Ale práve tam potrebujeme byť. Tam žil svoj život Dietrich Bonhoeffer a povzbudzo-val nás, aby sme tam žili svoj život.

„Ježiš Kristus žil uprostred svojich nepriateľov. Na konci ho opustili všetci jeho učení-ci. Na kríži bol úplne sám, obklopený zloduchmi a posmievačmi. Kvôli tomu prišiel, aby priniesol pokoj Božím nepriateľom. Tak aj kresťan nepatrí do ústrania kláštorného života, ale do húštiny nepriateľov. Tam je jeho poslanie, jeho práca. „Kráľovstvo má byť uprostred vašich nepriateľov. A kto to nechce trpieť, nechce byť z Kristovho kráľov-stva; chce byť medzi priateľmi, sedieť medzi ružami a ľaliami, nie so zlými ľuďmi, ale so zbožnými ľuďmi. Ó, vy rúhači a zradcovia Krista! Keby Kristus robil to, čo robíte vy, kto by bol kedy ušetrený?“ (Luther) – Dietrich Bonhoeffer, Spoločný život: Klasic-ké skúmanie kresťanského spoločenstva

Bonheofferov život sa zmenil, keď navštívil harlemský Habešský baptistický zbor. Videl tam dôraz cirkvi na hlásanie evanjelia, oduševnené bohoslužby a jej zamera-nie na pomoc chudobným. Rasizmus, ktorému čelili čierni americkí kresťania, ho znechutil. Keď sa vrátil do Nemecka, spoznal to isté zlo v nacizme. V apríli 1943 Bonhoeffera zatkli za pomoc pri pašovaní 14 Židov z Nemecka. Strážca sa mu pokúsil pomôcť utiecť, ale on odmietol, pretože vedel, že nacisti by v dôsledku toho mohli potrestať aj členov jeho rodiny.

Kvôli nejasnému spojeniu s pokusom o atentát na Hitlera Bonhoef-fera odsúdili na trest smrti. Vyzliekli ho donaha a obesili.

Posledné chvíle Bonhoeffera opísal flossenbürgský väzenský lekár Hermann Fi-scher-Hüllstrung:

„Cez polootvorené dvere som videl pastora Bonhoeffera ešte vo väzenskom odeve, ako kľačí v úpenlivej modlitbe k Pánu Bohu. Oddanosť a zjavné presvedčenie, že bol vypo-čutý, ktoré som videl v modlitbe tohto intenzívne podmanivého muža, ma dojali do hĺbky.“

Bonhoefferove posledné slová boli: „Toto je… pre mňa začiatok života.“

Sme takí zaujatí tým, že sa utešujeme kvôli každej maličkosti. Sme takí citliví na svoje pocity. V tom, akí sme vystresovaní, a ani si nemyslíme, že na to existuje odpoveď, možno okrem tabletky, pretože to je všetko, čo počúvame, každý deň, že sme vystresovaní, že sme vystresovaní, a opakujeme to ad nauseum. Hovoríme len o tom, akí sme zaneprázdnení. V tom, ako musíme dodržiavať svoje plány, hodiny dňa sú naplnené zaneprázdnenosťou a noci nás prenasledujú nespavosťou. Svetlo vyrábané strojmi nás upokojuje a nedokáže nás len tak pustiť a zastaviť našu my-seľ od neustáleho toku myšlienok.

Kedy sme sa naposledy obetovali? Teda naozaj nejakú obeť. Doká-žeme to vôbec? Čo sa stane, ak sa to od nás čoskoro bude vyžado-vať. Čo ak budeme musieť urobiť rozhodnutia, ktoré nás môžu stáť život?

Nehovorím o zlom spôsobe, akým obetuje svoj život samovražedný atentátnik. Samovražedný atentátnik zabíja sám seba v nádeji, že zabije čo najviac ďalších ľudí. Islam si vyžaduje smrť.

Ježišova smrť na kríži priniesla život. Priniesol najvyššiu obeť z lásky, nie z nená-visti. Vzal na svoje plecia hriechy sveta ako jediný, kto mohol. Roztrhol oponu do vnútornej svätyne a otvoril nám všetkým cestu, aby sme mohli predstúpiť pred Boha s odpustenými hriechmi, umytí Baránkovou krvou.

Keď sa obetujeme, robíme to preto, aby sme zachránili iných, nie preto, aby sme ich zabili. Príklad Ježišovej lásky a odpustenia nás inšpiruje a dodáva nám silu.

Byť kresťanským anarchistom je jediný spôsob, ako bojovať tento boj, ktorý nie je fyzický, ale duchovný, a predsa ho musíme bojovať aj v tomto fyzickom svete.

Ak sa tomuto boju naozaj oddáme, ak naň budeme trénovať tým, že budeme silnej-ší fyzicky, mentálne a duchovne, a nie len tým, že si povieme „aha, zajtra to uro-bím“ a vrátime sa na internet, aby sme sa pozreli, o čom sa všetci hádajú, potom všetky voľby, všetky vojny, všetky pokusy ovládať nás prostredníctvom technológií budú mať len malý význam.

Jacques Ellul a Dietrich Bonhoeffer nás inšpirujú k tomu, aby sme žili chaotic-ký život anarchistu.

V Listoch a dokumentoch z väzenia nám Bonhoeffer kladie tie najnepríjemnejšie otázky a práve týmito otázkami končím:

„Boli sme nemými svedkami zlých skutkov; zmáčalo nás mnoho búrok; naučili sme sa umeniu dvojzmyselnosti a pretvárky; skúsenosť nás urobila podozrievavými voči iným a zabránila nám byť pravdivými a otvorenými; neznesiteľné konflikty nás vyčerpali a dokonca z nás urobili cynikov. Sme ešte vôbec užitoční? Nebudeme potrebovať géniov, cynikov, mizantropov ani šikovných taktikov, ale prostých, čestných a priamych ľudí. Bude naša vnútorná sila odporu dostatočne silná a naša úprimnosť k sebe samým dostatočne nemilosrdná, aby sme našli cestu späť k jednoduchosti a priamosti?“