Derrida považuje svoju gramatológiu za „nástroj kritiky (západnej) metafyziky, pretože táto (gramatológia) siaha až k samým koreňom fonetického písma (phonetic writing), t. j. písma, ktoré (graficky) reprodukuje hlásky slova a tým sa stáva nielen koextenzívnou s metafyzickým myslením, ale priamo jeho primordiálnym predpokla-
dom. Derrida je presvedčený, že ‚fonetické písmo, médium veľkého metafyzického, vedeckého, technického a ekonomického dobrodružstva Západu, je ohraničené v priestore a v čase‘“ (Habermas, 2000, s. 163, in: Derrida, 1997, s. 10). V gramatológii vidí teda jej autor legitímny nástroj kritiky západnej filozofie pre jej uprednostňovanie bezprostrednej reči pred písmom a v tomto kontexte formuluje svoj často citovaný a často ostro kritizovaný, ba až satirizovaný výrok „okrem textu nič nejestvuje“ (il n’y a rien de hors-texte / Spivak: there is nothing outside the text), a že jazyk umožňuje nekonečné interpretácie, ktoré ustavične odsúvajú význam do pozadia (Sim, 1999, s. 261). Tento derridovský textocentrizmus je často kritizovaný. Antony Easthope (1999) kladie ironickú otázku: Aká by asi bola realita nášho sveta, keby okrem textu nič nejestvovalo a keby sa znak nevzťahoval na nič za jeho hranicami? Dominick L a C a p r a (1989), ďalší kritik Derridu, ironicky dodáva, že „pri pozornom čítaní Gramatológie pochopíme, že jej autor tým naznačuje, že ani v rámci (derridovského – pozn. L. D.) textu nič neexistuje (there is no inside-the-text, either)“ (Sim, 1999, s. 26). Operačný priestor dekonštrukcie a jej teoretické zdôvodnenie poskytuje gramatológia – „veda o ‚arbitrárnosti znaku‘, veda o nemotivovanosti stopy, veda o písme pred prehovorom a v prehovore“ (Derrida, 2000, s. 58). Ilustrujúc vzťah medzi lingvistikou a gramatológiou, Derrida s istou okázalosťou využíva nezvyklú verbálnu substitúciu, pri ktorej nahrádza v Saussurovom texte Kurzu všeobecnej lingvistiky (Cours de linguistique générale 1916, 1931) semiológiu gramatológiou, čím ju hierarchicky nadraďuje nad vlastnú lingvistiku: „Budem ju nazývať (gramatológiou)… Keďže táto veda ešte neexistuje, nikto nemôže povedať, čím bude; má však právo na existenciu, jej miesto je už vopred pridelené. Lingvistika je iba časťou tejto všeobecnej vedy…; zákony, ktoré objaví (gramatológia), budú platiť aj pre lingvistiku“ (Saussure, 1931, s. 33, in: Derrida, 1997, s. 51). Derrida sa domnieva, že táto substitúcia vytvorí pre teóriu písma „potrebný priestor, aby mohla čeliť logocentrickej represii a podradenosti vo vzťahu k lingvistike. Oslobodí aj samotný semiologický projekt od toho, čo ešte zostalo napriek jeho väčšiemu teoretickému rozsahu ovládané lingvistikou, organizované akoby lingvistika bola zároveň jej centrom a jej telos. Hoci semiológia bola v skutočnosti všeobecnejšia a rozsiahlejšia ako lingvistika, naďalej sa riadila, akoby bola jednou z oblastí lingvistiky. Jazykový znak zostal pre semiológiu exemplárnym, ovládal ju ako riadiaci znak a ako generatívny model: vzor * “ (Derrida, 1997, s. 51). Na intelektuálnej scéne postmodernizmu Roland B a r t h e s 11 poradie závislosti medzi semiológiou a lingvistikou preformuloval v opačnom smere: „V ďalšom budeme musieť pripustiť opačnú interpretáciu Saussurea: lingvistika nepredstavuje súčasť, hoci privilegovanú, všeobecnej vedy o znakoch, ale práve semiológia je súčasťou lingvistiky.“ (Barthes, 1964, s. 2, in: Derrida, 1997, s. 51).
Celá debata | RSS tejto debaty