666

Derridova ‚dekonštrukcia‘ naráža na očividný paradox: kritika subjektivisticky ponímaného rozumu je možná iba v jeho vlastnom metajazyku a jeho vlastnou argumentáciou. Heidegger hľadal východisko z tohto paradoxu v ezoterickom jazyku svojho diskurzu, ktorého vágnosť ho navyše chránila pred príliš špecifickými námietkami kritikov (Habermas, 2000, s. 185). Derrida tu nevidí vážny problém: stratégia dekonštrukcie sa už predsa svojou esenciálnou povahou sama zbavila povinnosti podriaďovať sa obmedzeniam filozofického a vedeckého diskurzu. Svoju stratégiu nazýva dekonštrukciou práve preto, že má ‚odstrániť ontologické lešenie, ktoré postavila filozofia počas svojej subjektivisticky zameranej histórie rozumu‘. Pre svoje názory sa snaží nájsť podporu v kritickom rozbore štýlu viacerých filozofických a vedeckých textov (Husserl, Saussure, Rousseau) a hľadá v nich akési nepriame odkazy (indirect communications), ktorými sám text popiera svoj zjavný obsah. To nachádza v rétorickom nadbytku významu obsiahnutom v literárnych vrstvách textov, ktoré sú svojou povahou neliterárne. Takéto texty, ‚keď sú hladené proti srsti‘, vďaka svojmu rétorickému obsahu, samy protirečia tomu, čo hovoria … (ibid., s. 189). Tieto úvahy zároveň otvárajú debatu o jednej z najzávažnejších a aj najdiskutovanejších hypotéz postmoderného diskurzu, ktorá nastoľuje otázku nivelizácie filozofického (vrátane všeobecnovedeckého) a literárneho textu. Derrida svojou v podstate rétorickou stratégiou dekonštrukcie môže totiž rozvracať metafyzické formy myslenia iba v tom prípade, ak je filozofický text skutočne literárnym textom. Ak by táto totožnosť bola iba zdanlivá, dekonštrukcia by mala povahu púheho arbitrárneho aktu. Inými slovami, dekonštrukcia môže dosiahnuť svoj cieľ iba v tom prípade, ak sa podarí dokázať, že pri pozornejšom skúmaní sa žánrový rozdiel medzi filozofiou a literatúrou stráca. Tento dôkaz by mala poskytnúť sama dekonštrukcia. Nemožnosť vytvoriť špecializovaný jazyk filozofie a vedy, očistený od všetkého metaforického a rétorického, jazyk zbavený všetkých literárnych prímesí, je zrejmá a nespochybniteľná. Prax dekonštrukcie je stále aktualizovaným dôkazom krehkosti žánrového rozdielu medzi filozofiou a literatúrou. Všetky žánrové rozdiely sa nakoniec rozplynú vo všeobsiahlom kontexte textov, v derridovskom hypotetickom ‚univerzálnom texte‘, v ktorom nachádza oporu aj teória nadradenosti rétoriky nad logikou (ibid., s. 189 – 90).9 Derrida pripúšťa, že cieľ dekonštrukcie sa môže zvrhnúť na túhu prisvojiť si text aktívnym ovládnutím a ukázať mu, ‚čo sám nevie‘. Kritik (operátor) počas dekonštrukcie musí byť nutne presvedčený o tom, že prinajmenšom on, a aspoň v tomto okamihu, myslí vážne, čo hovorí. Inými slovami, kritik musí predbežne zabudnúť na to, že jeho vlastný text sa sám dekonštruuje, že má vždy pred sebou už hotový palimpsest (Spivak, lxxvii, in: Derrida, 1997)