„Bolo to medzi Sencom a Sládkovičovom. Akási žena, tridsiatnička, vyšla z krovia, postavila sa chrbtom ku mne a cez hlavu si pretiahla starý kabát. Rana nárazníkom ju odhodila mimo trate. Kompletne dolámanú.
Bývalý rušňovodič si spomína aj na muža, ktorý mu prebiehal cez trať. Bol pomalší než vlak. Odtrhlo mu hlavu a telo mal také doriadené, že ho takmer nebolo možné identifikovať. „Vtedy som prvýkrát pocítil mŕtvolný pach,“ hovorí.
. Zabúda na to, ako jeho zdevastované telo, často bez rúk, nôh a hlavy, uvidia príbuzní, priatelia alebo cestujúci vrátane detí. Nemyslí na to, aké výčitky má neskôr rušňovodič, koľko ľudí sa musí starať o zbytočnú záchranu či odstránenie ostatkov….
U niekoho je to zasa výsledok dlhodobého chorobného procesu,“ hovorí. Pri spôsobe, ako odísť z tohto sveta, rozhoduje podľa psychiatra motív samovrahovho konania. Najdrastickejším spôsobom je skok pod vlak. Ten volia ľudia, ktorí sú naozaj rozhodnutí zabiť sa.
Celá debata | RSS tejto debaty