teraz vidím
sa vo výraze svojej tváre
ako hluchý, nemý a slepý
pri zmysloch, ktoré ma
sem doviedli ako číre
myšlienky
v indiferentnom vesmíre
ktorý je inde
za chrbtom veľkého hodinára
ktorý má prsty vo všetkom a všade
aj v ružovom sade, kde trávim
biologické hodiny bytia
pozdného človeka
na potápajúcej sa lodi
tonúceho chrámu
môjho umanutia
pre božiu manu
prahnutia
..
zožieram sa
displej
mojej existencie, ktorá postráda
vôľu k životu
nemám tú trofej
šaškova estráda
pokleslá podoba jástva z, ktorého
ubzikla monáda
prienik do inej roviny kde
jeho kláda odmeriava hodiny
šialenstva triáda
v jednej osobe boha na výsostiach
ktorý musel dostať strach
…
Celá debata | RSS tejto debaty