666

Trivers si všimol, že súhra genetických záujmov, čo viedli k vzostupu sociálnych emócií, je iba čiastočná. Keďže nie sme klony, dokonca ani sociálny hmyz (ktorý môže zdieľať až tri štvrtiny svojich génov), to, čo je v konečnom dôsledku najlepšie pre jednu osobu, nie je identické s tým, čo je najlepšie pre inú. Preto každý ľudský vzťah, dokonca aj ten najoddanejší a najdôvernejší, nesie zárodky konfliktu. Vo filme Mravec Z sa mravec s hlasom Woodyho Allena sťažuje svojmu psychoanalytikovi:

„Toto prehnané nadšenie superorganizmu je niečo, čomu vôbec nerozumiem. Snažím sa, ale proste to nechápem. Čo to má znamenať – ja mám všetko robiť pre kolóniu a … čo moje potreby?“

Vtip je v strete medzi mravčou psychológiou (ktorá má pôvod v genetickom systéme tohto hmyzu a ten spôsobuje, že medzi mravcami-robotníkmi sú oveľa silnejšie príbuzenské väzby, než by tomu bolo medzi nimi a ich potomstvom), a ľudskou psychológiou, v ktorej nás naša genetická rozličnosť vedie k otázke: „A čo moje potreby?“ Trivers v nadväznosti na prácu Williama Hamiltona a Georgea Williamsa vytvoril algebru, ktorá predvída, do akej miery by ľudia mali sami sebe klásť túto otázku.[4]

Zvyšok kapitoly je o tejto zdanlivo jednoduchej algebre a o tom, ako jej dôsledky vyvracajú mnohé koncepcie ľudskej prirodzenosti.

? ? ? ? Diskredituje koncepciu nepopísanej tabule, ktorá predpokladá, že pozornosť, ktorú venujeme iným ľuďom, je determinovaná ich „rolou“, akoby to bola úloha svojvoľne priradená k hercovi.

? ? ? ? ?

Ale tak isto diskredituje niektoré naivné názory na evolúciu, ktoré sú bežné medzi ľuďmi, čo neveria v koncepciu nepopísanej tabule. Väčšina ľudí tuší, aký je prirodzený stav vecí. Môžu napríklad veriť, že ak by sme konali to, čo od nás „chce“ naša prirodzenosť, rodiny by fungovali ako harmonické jednotky, alebo jednotlivci by konali pre blaho druhu, alebo by ľudia ukázali ich skutočné ja skryté za ich sociálnou maskou alebo, ako povedal Newt Gingrich v roku 1995, samec nášho druhu by lovil žirafy a váľal sa v jarku ako malé prasiatka.[5] Pochopenie týchto vzorov genetického prelínania, ktoré nás spájajú a rozdeľujú zároveň, môže nahradiť zjednodušené názory všetkého druhu hlbším pochopením ľudského údelu. Vskutku môže osvetliť ľudský údel spôsobmi, ktoré dopĺňajú nahliadnutia umelcov a filozofov v priebehu tisícročí.

Najzrejmejšia ľudská tragédia pochádza z rozdielnosti medzi našimi emóciami voči príbuzným a voči nepríbuzným – jednej z najhlbších priepastí v žijúcom svete. Keď dôjde na lásku a solidaritu medzi ľuďmi, relatívna viskozita krvi a vody je zrejmá vo všetkom. Od klanov a dynastií tradičných spoločenstiev, až po preplnenie letísk počas dovoleniek ľuďmi, ktorí cestujú po celom svete, aby boli so svojimi rodinami.[6] To potvrdzujú aj výsledky kvantitatívneho výskumu. V tradičných spoločenstvách lovcov a zberačov, s väčšou pravdepodobnosťou žijú genetickí príbuzní spolu, navzájom si pracujú v záhradách, navzájom sa ochraňujú a osvojujú si chudobné a osirelé deti a je menej pravdepodobné, že na seba zaútočia, pohádajú sa, alebo sa navzájom pozabíjajú.[7] Dokonca aj v moderných spoločnostiach, kde tieto rodinné väzby majú tendenciu byť uvoľnené platí, že čím sú dvaja ľudia geneticky spriaznenejší, tým viac inklinujú k vzájomnej pomoci. Obzvlášť v život ohrozujúcich situáciách.[8]

Láska a solidarita sú však relatívne. Povedať, že ľudia sú láskavejší k svojim príbuzným znamená povedať, že sú ľahostajnejší k nepríbuzným. Motto knihy Roberta Wrighta o evolučnej psychológii, je výňatkom z knihy Grahama Greena Moc a sláva, v ktorej hlavný hrdina hĺba o svojej dcére: „Povedal: ,Bože, pomôž jej. Zatrať ma, zaslúžim si to, ale ju nechaj žiť naveky.‘ To bola tá láska, ktorú mal cítiť ku každej duši na tomto svete: všetok ten strach a túžba ochrániť boli nespravodlivo sústredené na jedno dieťa. Začal plakať… Pomyslel si: Toto je to, čo by som mal cítiť neustále ku každému.“

Príbuzenská láska naozaj podrýva ideál toho, čo by sme mali cítiť ku každej duši na tomto svete. Etici sa pohrávajú s hypotetickou dilemou, v ktorej ľudia môžu vbehnúť do horiaceho domu cez dvere naľavo a zachrániť tak určitý počet detí alebo cez dvere napravo a zachrániť svoje vlastné dieťa.[9] Ak ste rodičom, uvažujte nad touto otázkou:

“Existuje nejaký počet detí, ktorý by vás viedol k tomu, aby ste si vybrali dvere naľavo?”

V skutočnosti každý z nás odhaľuje svoju prioritu cez svoju peňaženku, keď utráca peniaze na drobnosti pre naše vlastné deti (bicykel, ortodoncia, vzdelanie na súkromnej škole alebo univerzite) namiesto toho, aby zachraňoval i životy nepríbuzných detí v rozvojovom svete peňažným príspevkom na charitu. Podobne, zaužívaný zvyk rodičov odkazovať svoje bohatstvo svojim deťom, je jednou z najnehanebnejších prekážok ekonomicky rovnostárskej spoločnosti. Len málo ľudí by vláde dovolilo skonfiškovať sto percent ich pozostalosti, pretože väčšina ľudí vidí svoje deti ako pokračovanie seba samých a teda ako náležitých príjemcov ich celoživotného úsilia.