666

Prírodu najprv chápe ako identickú so subjektom, pričom príroda je v myslení objektom, teda sebavedomie produkuje objekty nevedomo. To ešte trocha pripomína Fichteho,no pozdejšie sa prepracoval k názorom, sama príroda je aj produkujúca, aj produkovaná /ako Spinoza alebo Eriugena/. Nemôže tu byť čistá produktivita,lebo by to produkované nemohlo vzniknúť s nejakými konkrétnymi vlastnosťami, ale príroda musí byť produkujúcou, i produktom /ako substancia a modus u Spinozu/. Príroda sama, aby bol v nej nejaký pokrok, zdokonaľovanie si kladie prekážky, bráni sa produkovaniu. Teda aj funguje aj vznik, ale príroda sa aj bráni, teda sa v prírode niečo deje. Je to stála reprodukcia, stále sa tvorí niečo nové. Samozrejme, sú v tom protiklady vytvárania sa a bránenia sa. Sám Schelling to pripodobňuje k vírom. Veril v evolúciu, ktorá prebieha, aj anorganickú prírodu pokladal potenciálne za živú. Najhlbšou podstatou prírody je žijúca prasila. Činnosť tejto prasily je badateľná vo dvoch rovinách.V jednej rovine je to mŕtva hmota, v druhej rovine filozofia a umenie. No tieto dve roviny sa kompenzujú, vyskytujú sa spolu, raz prevažuje jedna raz druhá rovina. Príroda sa teda vyvíja, sebauvedomuje sa. Samotná sloboda človeka umožňuje voliť dobro i zlo. Boh je zdvojený– znova to pripomína Spinozovu či Eriugenovu natura naturans a natura naturata. Boh je v sebe aj z hľadiska absolútneho, ale aj hľadiska toho, že je od Boha neoddelený, ale predsa od neho odlišný- je prírodou. No sama príroda je už v rozvinutom stave, ešte predtým sa však musí z toho Boha rozvinúť.No v ňom nejestvuje ako príroda, no ani ako Boh z hľadiska absolútnom,musí mať svoje špecifikum už v základe Boha. A tu sa to nazýva temnota, je to jeho tmavá, nevedomá hlbina. Je to nejaká svojvôľa v Bohu,ktorá sa musí premeniť na usporiadanie, rozum, univerzálnu vôľu. No v Bohu to je základ-nevedomá hlbina- temnota neoddeliteľná od existencie