666

„Ak ‚a najdem mimo svojej pami,tti, vtedy sa na teba nepami,ttam. A ako ‚a najdem, ke‘ sa na teba nepami,ttam?“ ([1], 277) – tymito slovami zacina sv. Augustin jednu zo svojich kapitol o pamati a identite veci, ktore mozno stretnut‘. Ako sa zda, pamat‘ a pamatanie si skutocne do znacnej miery uzko suvisia s tym, co mozno povazovat‘ za tvorbu a vynaranie sa identity seba ci objektov, ktore denno-denne stretame. A to nielen v tom relativne trivialnom pohl’ade, ze nebyt‘ pamati, vlastne so vsetkym by sme sa zoznamovali akoby uplne nanovo, ale i vzhl’adom na to, ze prave pamat‘ nam zabezpecuje ono pre identitu veci tak zakladne vedomie kontinuity trvania nazeraneho subjektu ci objektu, a teda i vedomie akejsi kontinuity trvania sveta a veci samotnych. Ak sa totiz zahl’adime na akykol’vek predmet nasho vnimania, ponuka sa nam otazka, co sp6sobuje, ze ho mozno povazovat‘ za identicky s tym, ktory mozno evidovat‘ o niekol’ko okamihov nesk6r, respektive co sp6sobuje jeho identickost‘ s tym predmetom, ktory sme uz evidovali niekedy davnejsie, ci s tym, co sme evidovali pred chvil’kou. Ak totiz uvazujeme o identite veci ci subjektu, zda sa, ze uvazujeme o totoznosti entit, ktore vnimame v r6znych casovych usekoch, ci – presnejsie – o tom, ze to, co sp6sobuje identickost‘ „veci“, je hlboko skryte v identickosti evidencii nasich vlastnych vnemov tychto veci, hoci prave samotne vnemy nie su identicke (ke’ze napr. neexistuju v tom istom okamihu, r6znost‘ okolnosti, osvetlenia…)1 . Inymi slovami,ak chceme povazovat‘ nejaku vec za identicku s tou istou vecou v inom casovom useku, predpokladame jej totoznost‘ so sebou samotnou v toku casu, a teda nemennost‘ prave podstatnych atributov veci v jednotlivych casovych usekoch. O tom sa vsak v konecnom d6sledku mozno presvedcit‘ iba za predpokladu existencie akehokol’vek mozneho arbitra – subjektu, ktory by mohol sledovat‘ identitu nazeranej veci pocas plynutia casu, a to len tak, ze by si uvedomoval identickost‘ svojich vlastnych vnemov danej veci, a teda i seba sameho,……..