666

Prvotne sa otázka o zmysel života vo filozofii objavuje v 19.storočí v tvorbe Friedricha Nietzscheho a Wilhelma Diltheya. Friedrich Nietzsche však zmysel životu pripisuje v tvorivej a hybnej sile. Vďaka vôli k moci Nietzsche vidí tú realizáciu zmyslu. Práve prostredníctvom vôli k moci sa realizuje aj vôľa k zmyslu života a hlavnou podmienkou je sloboda vôle (Dupkala, 2008, s. 367 – 377). Je mnoho filozofov, ktorí tvoria predstavu filozofického zmyslu života, ale dôležitým v tejto práci nie je história chápania zmyslu, ale to ako dnešná spoločnosť ovplyvňuje tento zmysel života či smrti. Zmysel človeka ovplyvňuje spoločnosť a hodnoty danej spoločnosti. Pre každú spoločnosť je dôležitý nejaký zmysel a na základe určitých pravidiel, ktoré v spoločnosti 84 stanovuje sa vytvára priestor k tomu, aby sa k zmyslu spoločnosti dostával človek v zásade morálnych a etických zásad. V dnešnej dobe sú otázky zmyslu života a smrti v úzadí a ako keby sa nás nedotýkali a pritom sa nás dotýkajú omnoho viac, ako si vieme predstaviť, pretože stále inovujeme technológie, ktoré nám majú odpovedať práve na tieto nepoložené otázky. O otázke smrti by sme mohli povedať, že sa nenachádza v čase života, pretože je mimo život.

X

V rámci chápania zmyslu života a smrti, by pre človeka v dnešnej dobe bolo ľahšie zomrieť náhle, bez pocitu utrpenia ako keby sa mal zamýšľať nad tým, prečo je to tak. Na otázku o zmysle života si vieme dať odpoveď rýchlejšie, ide o veci ktoré nás napĺňajú, ktoré nám dávajú pocit potreby. Avšak otázka o zmysle smrti je v úzadí, pretože smrť v dnešnej dobe nepredstavuje zmysel. Sigmund Freud, ktorý bol mysliteľom dezilúzie par excellence, to povedal bez okolkov: „Keď si začíname klásť otázky o zmysle života a smrti, sme chorí, pretože to všetko objektívne neexistuje“ (Ferry, 2003, s. 11). Až vtedy keď pociťujeme nedostatok, až vtedy človek začína uvažovať, doposiaľ nepredstavuje pre neho život a smrť nič, pretože ho, ju necíti. S podobným pochopením života alebo smrti sa stretávame u Epikura, ktorý o smrti uvažuje ako o niečom, čo sa vlastne človeka nedotýka: „ak sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, tak tu nie sme my“ (Suvák, 2008, s.93). Smrť v podstate nie je prítomná v živote človeka, predstavuje koniec, ktorý si však človek už neuvedomí keď nastane, pretože už nie je prítomný a nenachádza sa v živote. V súvislosti s etickým pochopením človeka na túto tému, je skôr dôležité ukázať a ponúknuť človeku zmysel života a v zmysle smrti pochopiť, že sa nedotýka človeka, ale skôr len jeho psychického vyrovnania sa s ňou. Taktiež v súvislosti s posmrtným životom v náboženstve sa spomína, že nebo či peklo nie je niečo čo existuje v čase či priestore, ale je to stav duše. Smrť tým predstavuje už len určitý stav, ktorý pre človeka po tom čo nastane už nepredstavuje nič. V týchto reflexiách o zmysle života a smrti ide o poukázanie na to, že pri analýze problematiky zmyslu života, sa na jednej strane chceme teoreticky zmocniť toho čo je v našom živote prítomné, ale čo nám na druhej strane zároveň často akosi uniká, čo skôr niekedy iba tušíme, než vieme s istotou, ale čo je pre náš život nesmierne dôležité. Pre človeka je stále však ťažké vyrovnať sa so svojou konečnosťou a preto sa snaží o predlžovanie života, je to možno podstatou všetkých medicínskych pokrokov. 85 Túžbou človeka však nie je iba predlženie existencie života, ale aj skúmanie podstaty života a smrti. Pre nás je ťažké vyrovnať sa s koncom života a preto skúmame všetko, čo nám môže pomôcť odhaliť jeho nekonečnosť. „Slobodný človek premýšľa zo všetkého najmenej o smrti a jeho múdrosť spočíva o premýšľaní o živote…“ (Spinoza, 1977, s.325), práve v tomto myslení by mal človek existovať, pretože pochopením zmyslu života pochopíme aj jeho konečnosť a to, že dosiahnutím zmyslu dosahujeme vyrovnanie sa so sebou samým a pochopíme podstatu ľudského života, ale aj smrti.