Do končekov prstov teplých ako funerál ma atakoval v úzkych, aby mi vyrval úz domestikovaného človeka, ktorý si na vlastné triko odskáče samovraždu, lebo nebol ranné ptáče z päty mače……
Urval som si ždibec hmoty, keď ma atakoval, že mi šibe, že sa striebro nevystriebri, kým nezničí jeho gro; kým ma nevystrie, lebo v ňom to ´vrie´…….
Zasadil smrteľnú ranu z milosti od zlosti; pripravoval ma o rozum larvovaný depresiou; zlomil ma pre pol slova, ktoré by so mnou ´nestrácal´; dal na vedomie, aby som sa viac nikdy nevracal…..kým som sa neskácal; atakoval lesk v mojom oku, keď zo mňa robil celopal……
Nikdy si mi nešiel vzorom v, ktorom som našiel kaz……..
Chcem sa zbaviť bremena života a sa vrátiť naspäť do zeme…..
Neverím v život, ktorý ´si nájde cestu´ von labyrintom vyfabrikovaných bludov, ktoré tvoria apeiron bezodný; považujem ľudský druh za škodný, a na zemi nepôvodný, implantovaný, aby mlel pant, ktorému ´vládne každý buzerant´….lichotiaci luze, a na nohách spiaci ako sám veriaci..
Solitér ktorého zrazili do kolien, aby šiel o holi do blázinca, kde na neho zo stien vyliezli psychopati, lebo ´slušnú spoločnosť špatí´; život jej kráti, len nech sa viac nevráti…….
Život je lotéria, ktorej veria len naivky čo spadli včera zo slivky……..div sa nezosrali nad tým, že nie je to fér byť v živote eskamotér……..
Smejem sa od nepamäti; smejem sa kým ma nedzigne o zem; neviem či som dnu či vně;kričím ako vo sne…..
Život je jednosmerná cesta proti prúdu hovoril ten kto na mňa ušil búdu……
Idea ´večného návratu´ je len hlúpy príbeh človeka, ktorý snáď nevidel niť šialenstva vynúcu sa jeho životom, ktorý potreboval slovnú vatu, aby zapchal diery presakujúcich pochybností života v znaku k opaku.
Som posadnutý človek, ktorý ide ku dnu, aby ho prerazil a svoj chorý život dorazil…..zhora, aj zdola; roztrhal ho na franforce transformovaný šialenstvom…..ako mementom vzdoru pre, ktorý preniesol horu….
Diametrálne mi oponoval, aby ma teatrálne degradoval…….
Vojna hýbe svetom odjakživa; bezmenné masy mašírujú do mlynčeka na mäso ; vojna je ako kozmické teleso….. ….okolo, ktorého všetci gravitujú keď na istú smrť putujú……..
Láska k druhému človeku je duševná ujma; štokholmský syndróm šialenstva na blind..
Som v blázinci na život a na smrť bojoval o svoj život boj, ktorý som predom prehral…
Som si neosvojil bolesť na, ktorej nástojil ranami pod pás, aby som sa nikdy viac s človekom nespojil…
Moje ´šťastie´ mu ležalo v žalúdku preto mi vešal matku ´kladku´ na kark ako jarmo pod narkózou informačnou; tvrdil, že šialenstvo je moja norma, že nemám šajnu kto som zač; ma balzamoval v sarkofágu, ktorý poslal na cestu do gulagu……
Emočne sa do toho ´človeka´ neinvestujem; on vzal mi cestu spod nôh, lebo som ´mimo´ a nie in ako z alkoholovej fľaše džin…….
Odmietal kooperovať, aby ma mohol do blázinca nasmerovať, lebo som mu ´žral čas´, ktorý dozrel k samovražde……
V najhoršom svetle som bol vykreslený, aby po mne v živote viac nebrechol pes, aby som nepočul ani echo vlastného slova do bitky o holý život bez servítky…….
Celá debata | RSS tejto debaty