Tým, že sa subjekt prostredníctvom excesu ocitá inde, zároveň usvedčuje systém z jeho uzavretosti,
ale najmä z jeho totalizujúceho násilia, ktorého sa dopúšťa na pojme bytia a pojme pravdy tým, že ich
zahŕňa do panstva únosnej, teda znesiteľnej miery. Subjektu, ktorý je usadený v systéme, sa totiž
nedáva bytie samo ani veci samy, ale iba tá ich podoba, ktorá je normovaná pojmom bytia ako
prítomnosti a služobnosti. Tu sa bytie nedáva v neznesiteľnom presahovaní seba samého, pretože
toto presahovanie je odstránené, je zastavené. Bytiu je znemožnené byť. Vec je ponížená na zmysel,
teda na niečo plne a bezo zvyšku uchopiteľné subjektom, ktorý je identický s rozumením tomuto
zmyslu. Tento ideálny stav je opakom bytia, s ktorým sa možno skutočne stretnúť iba v pocite, keď
subjekt prečnieva mimo seba, keď je celý týmto prečnievaním do inde, ktoré je miestom vlastného
bytia veci samej. Subjekt, ktorý sa celý stal zakúšaním presahu a ktorý je celý inde, ten už z pohľadu
normy vlastne nie je, pretože už nie je tu.
Celá debata | RSS tejto debaty