Hovorme o open-air väzniciach

Karen Hunt alias KH Mezek, 14. októbra 2024

Hovorme o open-air väzniciach

Karen Hunt alias KH Mezek, 14. októbra 2024

Anak Svengork Karpit Oct 15

READ IN APP

Vyhľadali ste „väzenie pod holým nebom“ vo vašom meste a pomohli ste mladým ľuďom, ktorí tam žijú? Ak nie, čo z vás robí odborníka alebo vám dáva právo kritizovať „väzenie pod holým nebom“ ďaleko v Gaze?

Snažím sa lepšie zdieľať správy od predplatiteľov, takže skôr než začnem, tu je jedna od Johna, ktorý mi nedávno poskytol štedrý dar prostredníctvom Ko-Fi:
Karen, svojím písaním si v mnohom obohatila môj život. Azda najdôležitejším bolo posilnenie – a niekedy aj obnovenie – môjho presvedčenia. Veľmi sa mi páčia tvoje eseje a som ti naozaj vďačný… Môj dar je to najmenej, čo môžem urobiť. Dúfam, že počúvanie odo mňa pomohlo otupiť včerajšie útoky ostatných. Robíš Božie dielo, Karen, a myslím, že mnohí z tých kritikov si čoskoro opäť prečítajú tvoje eseje. S úctou, John
Toto sa dotklo môjho srdca a obnovilo moju energiu pokračovať v písaní. Ďakujem všetkým, ktorí mi umožňujú písať.

Rozmýšľala som o tom obvinení, ktoré sa šíri, že Izrael núti Palestínčanov žiť vo „väzení pod holým nebom“.

Ak niekto Palestínčanov uväznil, tak je to Hamas. Už som o tom písala, takže nebudem o tom tu polemizovať. Zaujíma ma však, prečo sa tí, ktorí vznášajú tieto obvinenia na adresu Izraela, viac nezaoberajú väzeniami pod holým nebom v ich vlastnej krajine, v ich vlastných mestách.
Spomínam si, ako Candace Owensová v jednom rozhovore povedala, ako ju „šokovalo“, keď zistila, že Arabi sú nútení žiť v „otvorenom väzení“ v Jeruzaleme. Anketár sa tváril prekvapene, akoby nemohol uveriť jej nevedomosti. „Hm, to sa volá arabská štvrť,“ povedal. „Viete, ako talianske alebo židovské štvrte, čínska štvrť, kórejská štvrť v amerických mestách. Nikto ich nenúti, aby tam žili, oni si to vyberajú.“ Candace Owensovú toto odhalenie veľmi nepotešilo, ale čo už, jednoducho prešla k ďalším klamstvám.
Izrael nikoho neodsunul do väzenia pod holým nebom. To robili západné národy ako Poľsko so Židmi. Na slávnej fotografii nižšie sú židovskí muži, ženy a deti vzdávajúci sa nacistickým vojakom počas povstania vo varšavskom gete v máji 1943.

Izrael zďaleka neuväzňuje Palestínčanov a napriek neustálej hrozbe terorizmu vpúšťa do krajiny tisíce Palestínčanov, aby tam pracovali a študovali. Mnohí z týchto Palestínčanov zradili Izrael tým, že zbierali spravodajské informácie pre útok Hamasu zo 7. októbra.
Aká by bola naša reakcia v Spojených štátoch, keby sme mali vlastný 7. október, ktorý bol vyvrcholením dlhoročných teroristických a raketových útokov na našich občanov. Vieme, aká by bola naša reakcia, vieme, ako by sme požadovali odvetu. Ale títo ľudia, ktorí trvajú na tom, aby bol Izrael označený ako genocídny štát apartheidu, túto odpoveď nikdy nepriznajú, pretože by to narušilo ich obsedantné odhodlanie démonizovať Izrael. Ako inak by mohli ospravedlniť svoju nenávisť voči Židom; tým sionistom, ktorí sú takí zlí, že sa odvažujú brániť vlasť, ktorú nemajú právo obývať.

Mám pre vás novinku: Všetci sme sionisti vo svojich vlastných krajinách

Všetci chceme bezpečnú vlasť. Všetci očakávame, že nás naša vláda bude brániť silnou armádou. Práve teraz sú občania v celej Európe, Veľkej Británii a Spojených štátoch nahnevaní, že ich vlády nerobia viac, aby zastavili inváziu nelegálnych prisťahovalcov, ktorí ohrozujú ich bezpečnosť, ich ochranu a ich právo slobodne žiť vo vlastnej krajine. Nelegálne prisťahovalectvo je azda najväčšou témou týchto prezidentských volieb.
Ak máme dôvod požadovať bezpečnú vlasť, v ktorej by sme vychovávali svoje deti, Izrael má stonásobne väčší dôvod, najmä po 7. októbri. Izrael nevytvoril väzenie pod holým nebom, bojuje za zabezpečenie svojich hraníc pred inváziou.

Ale my v Spojených štátoch máme väznice pod holým nebom, a to priamo v našich mestách.

Som z Los Angeles. Viem o týchto väzenských štvrtiach, pretože som strávila veľa času obhajovaním mladých ľudí, ktorí tam žijú. Spoluzaložila som program InsideOUT Writers, program tvorivého písania pre uväznenú mládež. Tu sú príklady štvrtí, v ktorých vyrastala mládež, s ktorou som pracovala.

Centrum (downtown) Los Angeles:

Najnebezpečnejšia štvrť v Los Angeles je downtown LA. Na základe štatistík kriminality FBI je miera násilnej kriminality v downtowne LA veľmi vysoká, takže je 12-krát nebezpečnejšia ako celoštátny priemer. Ak sa zahrnú aj majetkové trestné činy, celková miera kriminality v downtowne Los Angeles je o 530% vyššia ako celoštátny priemer. Podľa štatistík LAPD (losangeleská polícia) bolo v roku 2023 nahlásených 1 654 násilných trestných činov. Okrem toho počet vrážd v centre mesta bol v roku 2018 na historickom maxime 490.

Treťou najnebezpečnejšou oblasťou v Los Angeles je Leimert Park:

Leimert Park sa nachádza na juhu Los Angeles a je to rezidenčná štvrť plná domov v štýle španielskej koloniálnej renesancie a blokov lemovaných stromami. Má bohatú históriu a v Leimert Parku žili slávni hudobníci ako Ella Fitzgeraldová a Ray Charles. V porovnaní so zvyškom mesta a krajiny má však aj vysokú mieru kriminality. V Leimert Parku sa vyskytuje o 184% viac násilných trestných činov ako vo zvyšku Los Angeles a o 540% viac ako vo zvyšku USA. Majetková kriminalita je o 128% vyššia ako celoštátny priemer a pravdepodobnosť, že sa stanete obeťou trestného činu v Leimert Parku, je 1 ku 14.

Leimert Park má pre mňa osobitný význam, pretože som bola vydatá za Waltera Huberta Leimerta III. Bolo to moje druhé manželstvo. Všetci máme svoje slabosti a ja som prvá, ktorá priznáva, že som si nevybrala najlepších mužov, za ktorých som sa vydala – ale z mojich dvoch manželstiev mám 3 krásne deti, takže ako môžem povedať niečo iné, než že to stálo za to a malo to tak byť. Viac o mojich skúsenostiach s výchovou detí ako slobodnej matky na podlých uliciach predmestia Los Angeles sa dozviete v eseji Hľadanie odvahy v stratenom raji.

Môj svokor Walter „Tim“ Leimert vo svojom dome v Hollywood Hills s Marilyn Monroe, kde absolvovala svoje posledné fotenie

Rada som učila tých mladých ľudí v polepšovni. Toľko som sa od nich naučila, toľkým nečakaným spôsobom. Trávila som čas v domoch ich rodín. Sedela som pri súdnych procesoch svojich študentov. Niekedy som im dala svoje oblečenie, aby si ho obliekli na súd, spomínam si, ako som jednému šestnásťročnému dievčaťu dala svoje topánky, hoci jej boli príliš veľké, pretože nemala žiadnu rodinu. Dodnes, po viac ako dvadsiatich piatich rokoch, mám priateľov, ktorých som spoznala za múrmi väznice. Za túto prácu som zaplatila vysokú cenu.