666

Nove podnety – nove hodnoty

V tomto prostredi sa viac presadzuje myslenie, ktore sa odvolava na zivotnu

skusenost', podnecujucu svetskost'. Inym, vel'mi vyznamnym prudom vtedajsieho

myslenia, je myslenie opierajuce sa o prve vyznamne uspechy v poznani prirody

a formovanie vedeckeho pohl'adu na zivot a prirodu. Nezanedbatel'nym zdrojom je

iniciativa humanizmu so svojim d6razom na myslienky o hodnote cloveka a jeho

spolunalezitosti s l'udstvom ako celkom. Humanizmus vtedajsich cias prinasa vieru

v rovnost' l'udi, v ich rozum, dobro, zakladne l'udske prava. Je to presvedcenie o

hodnote cloveka. Tato hodnota sa prejavuje v rovine silneho emocionalneho zazitku

ako viera, uz nie ako viera v predurcenie cloveka Bohom, ale ako viera v moznosti a

schopnosti cloveka s d6verou, ze Boh neumensi l'udsku poziadavku zit' lepsie. Tieto

myslienky humanizmu prenikaju i do vtedajsieho pravneho myslenia (odstranenie

telesnych trestov a mucenia). Podnecuju k racionalnemu usporiadaniu spolocnosti.

Montaigne v sebe akoby sustredil viacero dimenzii. Osobne l'udsku,

filozoficku, ale i poziciu slobodneho pana, hospodara, pricom jeho rozhl'ad, ziskany

sustavnym citanim, mu umoziiuje prenikat' z epochy do epochy, co sa prejavuje v

urcitom odstupe pri popisovani javov a udalosti. V zasade je stoikom a je presvedceny,

ze treba zit' v sulade s prirodou, teda predovsetkym v sulade s prirodzenym l'udskym

chapanim sveta a bytia,

t.j. s rozumom, ktory ako stoik povazuje za urcujuci princip v celej prirode. Svojim

zalozenim je panteista s urcitymi crtami naturalizmu. Sam zd6raziioval, ze

dosiahnut' suhlas s vonkajsou prirodou je pomerne l'ahke, lebo tato od nas nic

nepozaduje. Dosiahnut' suhlas s ,,vnutornou prirodou", t.j. so sebou samymi, je

'aleko obtiaznejsie. So svojim rodenym sklonom k individualizmu, ktory bol

posilneny jeho socialnym postavenim sl'achtica, presahuje niektore poziadavky

stroheho stoicizmu, ktory je uiiho zmierneny niektorymi epikurejskymi motivmi. Od

prisnej poziadavky ovladat' vasne, prekonavat' ich na zlozitej ceste zivotom, sa

priklaiia k bezpochyby dobovo podmienenej poziadavke usmernenia vasni, ktorym

sa mozno s rozumom oddat'. V konecnom d6sledku Montaigne sleduje ciel'

dosiahnut' sokratovsku vyrovnanost' v zmysle vnutornej spokojnosti, vyrovnanosti

ducha a charakteru. Montaigne chape problem zivota ako umenia spravne zit', pricom

toto je pripravou na nebytie. Problem smrti sa takisto casto vynara v jeho uvahach.

Charakteristika myslenia Michela de Montaigne

Montaigne nie je poplatny ziadnej sudobej skole, ani myslitel'skym autoritam, ale

odvazuje sa prekrocit' horizont nauceneho, bezpecneho, isteho. V jeho slavnej otazke

,,Que je sais?" je obsiahnuta chapava skepsa, ktora nas prenasa zo zabehaneho, isteho,

bezpecneho do ocakavaneho, avsak nie vzdy isteho, ktore nas vedie k poziadavke

sebapoznania, k odvahe a schopnosti zit' svoj zivot slobodne. V tomto zmysle je

Montaigne myslitel' novoveku, i ke' ho poznacila doba, cas, v ktorom zil, duchovne

poplatny tradiciam. Jeho skepsa ma korene v zivote, pozaduje poznanie ako prirodzenu

potrebu, citi potrebu vyvazenosti rozumu a skusenosti. Montaigne prisne oddel'uje

poznanie a nabozenstvo. Preto jeho myslienkove pochody a znazornene myslienky

neobsahuju vel'a definicii, ale su sk6r uvahami o hodnote a p6vode poznania, z ktorych

najd6lezitejsie je presvedcenie, ze pravda nie je pravym kriteriom, lebo vsetko je relativne.