666

Zjavná protikladnosť jednotlivých prístupov k chápaniu a vysvetleniu konania je s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobená rôznym prístupom súčasných mysliteľov k základu Aristotelovho konceptu praktického usudzovania. Jadrom sporu je otázka príčiny, resp. dôvodu konania. Súčasné filozofické koncepcie oscilujú medzi krajnosťami kauzálneho a teleologického vysvetlenia. Ak ale chceme rekonštruovať Aristotelovu koncepciu praktického sylogizmu, musíme identifikovať paradigmatickú konštantu jeho explanácie konania. To znamená, že je nutné určiť charakter hybného princípu konania. Porovnajúc antický typ racionality a jeho moderný náprotivok, zisťujeme zásadné rozdiely v chápaní vzťahu medzi hybnými a účelovými príčinami. Zjednodušene povedané, tam, kde moderný človek striktne oddeľuje tieto dve dimenzie, Aristoteles uvažuje o nich ako o komplementárnych zložkách „celostného hybného princípu ľudského konania.“ ([6], 13) Aristotelova koncepcia praktického sylogizmu nadväzuje na kategoriálnu parceláciu súcna ([3], [5]). Pre Aristotelov systém kategórií je príznačné členenie podľa princípu binárnych opozícií, čo mu umožňuje postaviť vedľa seba teoretický a praktický rozum. Aristoteles študoval praktické myslenie, rozvažovanie, na príkladoch z bežnej praxe (napr. tesár, flautista, zápasník a i.). Výsledky týchto bádaní sú obsiahnuté vo viacerých jeho dielach, no azda v najucelenejšej podobe v Etike Nikomachovej, Etike Eudemovej, O duši a Politike. 1. Koncepcia hybných princípov konania

Aristoteles vychádza pri koncipovaní hybného princípu konania z názoru, že odlišnosť živej bytosti od neživej veci spočíva v schopnosti, resp. neschopnosti vlastného pohybu. Schopnosť vlastného pohybu je podmienená žiadostivosťou, ktorá môže byť zmyslovej alebo rozumovej povahy. Žiadostivosť rozumovej povahy Aristoteles priznáva výlučne človeku. ([4], 106) Hybnými princípmi konania sú teda zmysly a rozum. Človek tým, že je do procesu konania vtiahnutý rozum ako hybný princíp, môže „konať podľa správneho úsudku.“ ([2], 44) Aristoteles rozlišuje medzi praktickým a teoretickým rozumom; kritériom tohto rozlíšenia je kontext účelu a cieľa, teda toho, čo je žiadúce, „čo sa má konať.“ ([4], 104) Popri teoretickom rozume sa tak stáva hybným princípom konania aj úvaha praktického rozumu, čiže racionálna voľba ako základ vedomého rozhodnutia. J. Nikel Organický hybný činiteľ 4 Aristoteles si všimol zvláštny vzťah medzi jednotlivými hybnými princípmi konania. Ak je totiž impulzom praktického uvažovania žiadostivosť, teda aktualizácia možného pokiaľ je možným, potom je cieľ konania v istom zmysle totožný s jeho východiskom. Predpokladom realizácie vedomého rozhodnutia je podľa Aristotela „hybný organický činiteľ.“ ([4], 106) Týmto vlastne sleduje naplnenie požiadavky jednoty látky a formy v oblasti konania. Ako vidíme, hybným princípom konania v Aristotelovej interpretácii je vlastne samotný človek, ako organická jednota látky a formy, ktorá rámcuje aktivitu duše a tela. Pri hlbšej analýze problematiky hybného princípu konania sa ale stretneme s diferenciáciou tohto princípu na niekoľko komplementárnych zložiek. V nasledujúcich podkapitolách si všimneme naznačené zložky hybného princípu konania pozornejšie.

1.1 Žiadostivosť Zmysel žiadostivosti je podľa Aristotela v tom, že ako hybný princíp konania sa orientuje na dosiahnutie požadovaného cieľa. Môžeme teda povedať, že žiadostivosť je sprostredkujúcim článkom medzi úvahou a predmetom úvahy. Predmet žiadostivosti potom vystupuje v kontexte hybných princípov konania ako účel konania. Cieľom konania je dosiahnutie dobra. Dobro ako rod je jedno, v druhovej špecifikácii je mnohým. ([4], 105 – 106) Mnohosť parciálnych cieľov konania má podľa Aristotela vyústenie v dosiahnutí konečného cieľa, ktorým je blaženosť (eudaimonia) ako najvyššie dobro, ktoré je charakterizované pojmami sebestačnosti a dokonalosti. Blaženosť je preto konečným cieľom konania, lebo za ňou nie je nič, čo by bolo dokonalejšie. „Cieľ, ktorý je menej dokonalým dobrom, stáva sa prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ktorý je dokonalejším dobrom. Iba cieľ, ktorý je najvyšším dobrom, už nie je prostriedkom pre nijaké iné dobro; je to konečný cieľ ku ktorému smeruje celý rad čiastkových cieľov.“ ([6], 16) Tým, že Aristoteles postuluje ako konečný cieľ konania dosiahnutie blaženosti pre ňu samotnú, zabraňuje nekonečnému regresu zdôvodňovania konania. Konečný cieľ nie je predmetom ľudskej úvahy. Tento cieľ je podľa Aristotela daný človeku od prírody. Schopnosť poznať pravé dobro je človeku vrodená, nemožno sa jej naučiť. „Pre cnostného človeka je predmetom vôle to, čo je skutočne dobré, pre zlého prichádzajú do úvahy iba náhodné veci.“ ([2], 72) J. Nikel

Organický hybný činiteľ 5 1.2

Praktická rozumová úvaha

Praktická rozumová úvaha v kontexte Aristotelovej koncepcie hybných princípov konania sa zameriava predovšetkým na prostriedky, ktorými sa dosahujú stanovené ciele. Ako sme už uviedli, čiastkové ciele môžu slúžiť ako nižšie stupne pri dosahovaní vyšších cieľov. V doterajšej rekonštrukcii Aristotelovej úvahy sme ukázali, že žiadostivosť (či už rozumová, alebo zmyslová) stanovuje ciele konania. Praktická rozumová úvaha nadväzuje na tieto vytýčené ciele tým, že určuje prostriedky na ich dosiahnutie. Keď hybný činiteľ konania (ktorým je konkrétny človek) „určí cieľ, uvažuje, ako a akými prostriedkami ho dosiahnuť.“ ([2], 67) Aristoteles si bol vedomý, že vytýčený cieľ je možné dosiahnuť viacerými spôsobmi. Význam praktickej rozumovej úvahy je v tom, že hľadá najefektívnejší spôsob dosiahnutia cieľa. Praktická rozumová úvaha postupuje analyticky: „to, čo je pri analýze posledné, zdá sa pri uskutočňovaní prvým.“ ([2], 67) Limitom praktickej rozumovej úvahy je podľa Aristotela konštatovanie možnosti, resp. nemožnosti realizácie konania. „Za prakticky možné Aristoteles považuje to, čo je v moci konajúcej osoby, to, čo môže vykonať vlastnými silami alebo s pomocou priateľov.“ ([6], 17) Praktická rozumová úvaha teda plní nasledujúce funkcie: vyhodnocuje dosiahnuteľnosť stanoveného cieľa, určuje prostriedky vedúce k stanovenému cieľu, charakter cieľov a prostriedkov podriaďuje mravnej dimenzii konania. Z toho vyplýva, že praktická rozumová úvaha je základom vedomého rozhodnutia.

1.3 Vedomé rozhodnutie

Vedomé rozhodnutie ako racionálna voľba predstavuje záver praktickej rozumovej úvahy. Úzku súvislosť medzi oboma zložkami hybného princípu konania vidí Aristoteles v totožnosti predmetu praktickej rozumovej úvahy a vedomého rozhodnutia: „predmetom obidvoch sú prostriedky na dosiahnutie cieľa. Rozdiel je však v tom, že predmetom úvahy sú alternatívne prostriedky a cesty možného konania, kým predmetom rozhodnutia sú už presne vymedzené prostriedky a spôsoby konania, ktoré sme si zvolili, ktoré sme si vybrali po úvahe za základ konania.“ ([6], 17) Ako ďalej uvádza Aristoteles, žiadostivosť a racionálna voľba môžu navodiť konfliktný stav vo vedomí rozhodujúceho sa subjektu. ([2], 61) Tento konflikt je podmienený rozdielom v zameraní žiadostivosti a rozhodnutia. Predmetom žiadostivosti je samotný cieľ, ktorý je posudzovaný v intenciách príjemné alebo nepríjemné a možné alebo nemožné. Naproti tomu rozhodnutie sa pohybuje v rovine hodnotenia dobré alebo zlé, alebo to, čo môžem alebo nemôžem uskutočniť vlastným pričinením. ([2], 64 – 69) J. Nikel Organický hybný činiteľ 6

 Aristoteles nachádza riešenie tohto vnútorného konfliktu v schopnosti ľudskej bytosti správne usudzovať, tzn. „že je schopná rozhodovať na základe správnej úvahy.“ ([6], 18) V racionálnej voľbe je potom žiadostivosť redukovaná do tej miery, aby bola v súlade so záverom vedomého rozhodnutia. „Je to nielen niečo, čo si žiadame, ale aj to, čo sme uvážili a o čom vieme, že je naozaj dobré a uskutočniteľné.“ ([6], 18)

Záver vedomého rozhodnutia má potom charakter „uváženej žiadosti po niečom, čo je v našej moci.“ ([2], 68) Aristoteles tým vlastne zavádza jednotu rozumnosti a mravnosti v rozhodovaní. Výslovne uvádza, že človek „nemôže byť mravne dobrý vo vlastnom zmysle bez rozumnosti ani rozumný bez mravnej cnosti.“ ([2], 158) Rozumová úvaha je preto podľa Aristotela nielen vecou logiky (v zmysle pravdivosti či nepravdivosti úsudku), ale má aj etickú a axiologickú dimenziu, a v konečnom dôsledku má charakter imperatívu.

1.4 Vôľa

Ďalšou zložkou hybného princípu konania je vôľa. Vôľa smeruje k uskutočneniu rozhodnutia. Vôľa je pre uskutočnenie imperatívu konania nevyhnutná v tom zmysle, že z racionálnej voľby nutne nevyplýva realizácia tohto rozhodnutia. Predpokladom uskutočnenia konania je podľa Aristotelovej mienky cieľavedomá1 1.5 Organický hybný činiteľ vôľa, ktorá umožňuje konať „s pevnou a neotrasiteľnou istotou.“ ([2], 48) Z toho vyplýva, že rozdiel medzi žiadostivosťou a vôľou môžeme definovať prostredníctvom kritéria intencionality: žiadostivosť je zameraná na cieľ, vôľa (ako istý druh žiadostivosti) sa orientuje na uskutočnenie vytýčeného cieľa. Nástrojom realizácie cieľa je v Aristotelovej koncepcii organický (telesný) hybný činiteľ. Zjednodušene môžeme povedať, že cieľ konania je dosiahnuteľný iba konaním. ([2], 146) To znamená, že „žiadostivosť, praktická úvaha, vedomé rozhodnutie a vôľové úsilie sú síce hybnými činiteľmi konania, ale samy osebe ešte nie sú konaním. Sú to zatiaľ len výkony zmyslovej a rozumnej duše.“ ([6], 21) Aby bolo konanie konaním, je nevyhnutná koordinácia duševného a telesného princípu. Ako tvrdí Aristoteles, „samo myslenie nič neuvádza do pohybu.“ ([2], 143) Jednotlivé zložky hybného princípu konania nachádzajú svoje naplnenie až vo výkone organického činiteľa. V tejto myšlienke nachádzame opäť paralelu s Aristotelovou ideou jednoty látky a formy ako aktuálnej realizácie súcna. Z doterajšej analýzy jednotlivých fáz hybného princípu konania vyplýva, že uskutočnenie konania je možné iba v súčinnosti jednotlivých zložiek, a teda že predpokladom konania je organická jednota uvedených činiteľov. Ako sme videli, 1 Aristoteles nepoužíva pojem cieľavedomá vôľa, explicitne hovorí o „zámernej voľbe.“ ([3], 242) Tento pojem je však dôležitý z toho hľadiska, že medzi rozum a žiadostivosť zavádza dichotomický pohľad. Rozumu pripisuje správnu motiváciu, žiadostivosti nesprávnu. ([3], 237 – 238) J. Nikel Organický hybný činiteľ 7 podmienkou konania je zjednotenie zmyslovej a rozumnej duše s telom. Jediným súcnom, v ktorom sa tieto aspekty zjednocujú, je podľa Aristotela človek. Človek ako rozumná bytosť sa od ostatných súcien odlišuje tým, že je schopný konať. Ako píše Aristoteles: „Podstatou rozumnosti je konanie.“ ([2], 149) Z aspektu celku je preto hybným princípom vo vlastnom zmysle človek, ako agens zjednocujúci žiadostivosť, praktickú rozumovú úvahu, vedomé rozhodnutie, cieľavedomú vôľu a organický hybný činiteľ. Podľa Aristotela „človek je hybným princípom a pôvodcom svojho konania.“ ([2], 68) V tejto súvislosti preto môžeme povedať, že uvedené činitele sú aspektmi hybného princípu konania, ktorým je človek. 2. Aristotelovo vysvetlenie konania V predchádzajúcej kapitole sme načrtli schému hybného princípu konania. Vyčlenili sme jeho základné konštitutívne prvky, pričom sa ukázalo, že medzi nimi jestvuje istá štrukturálna súvislosť či závislosť. Táto sa prejavuje ako proces prechodu od zameranosti na cieľ, cez pra ktickú úva hu a vedomé rozhodnutie k uskutočneniu cieľa. Jednotlivé zložky sú nevyhnutné v zmysle spolupríčiny, teda ako „to, bez čoho dobro nemôže byť alebo sa uskutočniť.“ ([3], 138) Každý z uvažovaných princípov sa stáva hybným činiteľom konania až v súčinnosti so všetkými ostanými. „Každý z nich je nevyhnutný a spolu sú dostatočné na vyvolanie rozumného konania.“ ([6], 22) V Aristotelovom riešení problému hybného princípu konania sa „uplatňujú všetky štyri druhy jeho príčin; látková (telo) i formálna (duša), hybná (žiadostivosť, praktická úvaha, vedomé rozhodnutie, vôľa, hybný organický činiteľ) i účelová (dobro).“ ([6], 22) Vzájomná závislosť komponentov hybného princípu v zmysle kauzácie je podmienená Aristotelovými fyzikálnymi názormi, kde pohyb je možný iba ako bezprostredné pôsobenie. Podobne ako vo fyzike, aj pri vysvetlení hybných príčin konania potreboval, aby v konaní „bolo niečo pevné a odtiaľ sa pohyb začínal.“ ([4], 106) Týmto pevným základom konania je podľa Aristotela blaženosť ako najvyššie dobro. Tým sa do centra konania dostáva účelová príčina, a preto môžeme konštatovať, že konanie v Aristotelovom vysvetlení je teleologického charakteru. Uvedený teleologizmus však v Aristotelovom ponímaní ešte nie je vysvetlením konania. V istom zovšeobecnení môžeme povedať, že konanie je pohybom. Z Aristotelovej fyziky vieme, že každý pohyb môže byť chápaný len ako bezprostredné pôsobenie. Z toho vyplýva, že aj v konaní je prítomná jedna zložka, ktorá je „pohybujúca, druhá je nástrojom pohybu a tretia je pohybovaná.“ ([4], 106) Pohybujúcu zložku môžeme v súlade s Aristotelovou koncepciu konania stotožniť s najvyšším dobrom. Nástrojom pohybu treba rozumieť organický hybný činiteľ, a napokon pohybovanou zložkou je samotný človek.

 J. Nikel Organický hybný činiteľ 8

Zdá sa, že konanie by mohlo byť vysvetlené na báze istej formy mechanicizmu. Aristoteles však celú vec komplikuje tým, že o vysvetlenie konania sa pokúša na základe svojich metafyzických východísk. V tejto súvislosti je dôležité uvedomiť si, že Aristotelova „prvá filozofia“2 2.1 Teoretický a praktický úsudok má hierarchický charakter. Táto stupňovitá štruktúra sa nejakým spôsobom musela premietnuť aj do spôsobu vysvetlenia konania. Aby sme mohli vysvetliť konanie, je potrebné najprv pochopiť vzťah medzi žiadostivosťou a praktickou úvahou. Ako sme uviedli v prvej kapitole, Aristoteles pri koncipovaní vysvetlenia konania vychádza z názoru, že prvou fázou konania je žiadostivosť. Na ňu nadväzuje praktická rozumová úvaha, ktorá sa premieta do vedomého rozhodnutia, ktoré vyúsťuje v kauzácii konania. Z definície je zrejmé, že praktická úvaha je aktom rozumu. Výkony rozumu Aristoteles člení na teoretické, ktoré sa zameriavajú výlučne na poznanie, a praktické, ktorých cieľom je konanie a tvorba. ([2], 142 – 143) Rozdiel medzi teoretickým a praktickým usudzovaním ilustruje na príklade otázky prečo ísť po jedle na prechádzku. ([1], 86) Aristoteles uvádza dve možné odpovede, ktoré sú závermi teoretického a praktického úsudku. V Aristotelovom podaní má teoretický sylogizmus nasledujúcu štruktúru: /T/ „Nehromadenie pokrmov spôsobuje zdravie. Prechádzka po jedle spôsobuje zdravie.“ ([1], 172) Prechádzka po jedle spôsobuje nehromadenie pokrmov. Ako vidíme, v teoretickom sylogizme záver nevypovedá nič o konaní, nemá ku konaniu bezprostredný vzťah. Môžeme povedať, že súd v teoretickom sylogizme má výlučne kognitívny, čiže poznatkový charakter. Aby bolo možné uviesť myslenie a konanie do bezprostredného vzťahu, je podľa Aristotela potrebná praktická úvaha. Praktický sylogizmus môžeme vyjadriť nasledovne: 2 Pojem metafyzika do filozofie zaviedol Andronikos z Rhodu až po Aristotelovej smrti. Aristoteles používal termín proté filosofia (prvá filozofia) na označenie vedy zaoberajúcej sa princípmi myslenia. J. Nikel Organický hybný činiteľ 9

/P/ Chcem byť zdravý. /T/ (Usudzujem, že…) Nehromadenie pokrmov spôsobuje zdravie. Prechádzka po jedle spôsobuje nehromadenie pokrmov.

/P/ Po jedle pôjdem na prechádzku. Prechádzka po jedle spôsobuje zdravie.

 Zo štruktúry praktického sylogizmu teda vyplýva, že jeho druhou premisou je vlastne teoretický sylogizmus, resp. jeho prijatý záver. To znamená, že „praktický úsudok P je vlastne rozvinutím teoretického úsudku T v situácii, keď sa poznanie mení na návod na konanie.“ ([6], 26) Rozdiel medzi teoretickým a praktickým sylogizmom môžeme tiež vyjadriť prostredníctvom logických kategórií. Charakter teoretického úsudku určuje, že jeho záver musíme posudzovať ako pravdivý alebo nepravdivý. O závere praktického sylogizmu môžeme na základe jeho bezprostrednej súvislosti s konaním povedať, že je správny alebo nesprávny. Rozlíšenie medzi teoretickou a praktickou pravdou ([2], 65, 142 – 143) vedie Aristotela k formulovaniu kritérií posudzovania správnosti konania. Aby bolo konanie3 a) podmienka etická: cieľom konania má byť skutočné, nie zdanlivé dobro. ([2], 64, 69, 72, 142) správne, Aristoteles určuje tri podmienky, ktoré musí spĺňať: b) podmienka technická: predmetom žiadostivosti majú byť uskutočniteľné ciele. ([2], 64, 65, 67, 68) c) podmienka logická: predmet žiadostivosti „musí byť totožný s tým, na čo úsudok prisvedčuje.“ ([2], 142) Uvedené kritéria posudzovania správnosti konania vyvolávajú dojem, že Aristoteles „považuje za záver praktického sylogizmu samo konanie.“ ([6], 27) Problematickým (z nášho pohľadu) je tu vzťah medzi úsudkom a konaním; nedokážeme totiž uspokojivo objasniť súvislosť medzi myslením a konaním. V Aristotelovej koncepcii je ale možnosť vzniku takéhoto problému účinne eliminovaná tým, že „záverom praktického sylogizmu je (…) to konanie, pre ktoré sme sa rozhodli (zamýšľané konanie), ale nie samo vykonané konanie.“ ([6], 28) Termín „konanie“ tu teda vystupuje ako preskriptívny či normatívny pojem. Záver praktického sylogizmu teda nie je totožný s realizovaným konaním; je tým, čo „dáva

 3

Zdá sa, ako by Aristotelovi konanie splývalo s vlastnou realizáciou vedomého rozhodnutia, preto sa uvedené podmienky vzťahujú vlastne už na záver praktického sylogizmu. O tejto problematike budeme uvažovať ďalej v kontexte zamýšľaného a uskutočneného konania.

J. Nikel Organický hybný činiteľ 10

nášmu konaniu podnet a smer.“ ([2], 167)

Rozdiel medzi zamýšľaným a uskutočneným konaním môžeme zároveň chápať ako zdôvodnenie rozdielu medzi pravdivosťou (v logickom zmysle) a správnosťou (v praktickom zmysle). Záver praktického sylogizmu preto nemožno stotožňovať s konaním, môže byť len jeho základom. To, či v skutočnosti dôjde k realizácii záveru praktického sylogizmu však podľa Aristotela závisí od ostatných komponentov hybného princípu konania. 2.2 Aristotelova koncepcia vysvetlenia konania Na základe analýzy teoretického a praktického sylogizmu sme dospeli k záveru, že Aristotelovo vysvetlenie konania sa opiera o predpoklad rozumnosti aktéra konania. Tento predpoklad nie je len triviálnym vymedzením človeka ako mysliacej bytosti. „ Sa ma roz umnosť nie je len vecou vedenia , a le a j morá lneho citu a praktickej skúsenosti.“ ([6], 28) Rozumnosť tým dáva do súvisu so schopnosťou teoretického a praktického usudzovania. Rozumný človek je podľa Aristotela taký, ktorý vie rozhodnúť, „čo je preňho dobré a užitočné, (…) čo slúži dobrému a šťastnému životu vôbec.“ ([2], 145) Rozumný človek sa preto vie na základe úvahy rozhodnúť pre „to najlepšie z prakticky dosiahnuteľných dobier,“ ([2], 149) a tiež vie vybrať taký spôsob konania, ktorým „možno najľahšie a najlepšie dosiahnuť cieľ.“ ([2], 67) Aristoteles si ale uvedomuje, že len vedenie a morálny cit nie sú dostatočnou zárukou rozumného konania, preto do koncepcie vysvetlenia konania zahŕňa aj zložku praktickej skúsenosti. Tí, ktorí majú praktickú skúsenosť v jednotlivostiach totiž „vedia, akými prostriedkami alebo spôsobmi sa dielo vytvára a ako sa jednotlivé časti k sebe hodia.“ ([2], 149) Praktická rozumnosť je preto v Aristotelovej koncepcii spojením vedenia o dobrom, všeobecnom a jednotlivom. ([2], 149 – 150) Táto skutočnosť je základom Aristotelovho celostného chápania a vysvetlenia konania. Aristotelova holistická koncepcia človeka ako hybného princípu konania zahŕňa mechanistické chápanie pohybu čiastkových hybných činiteľov a teleologickú predstavu smerovania k dosiahnutiu najvyššieho dobra. Ústredným pojmom Aristotelovej koncepcie konania je dobro (stotožňované s blaženosťou), ktorého dosahovanie je vyjadrené v striedaní fáz žiadostivosti, praktickej rozumovej úvahy, vedomého rozhodnutia, vôle a organického hybného činiteľa. Záver Aristotelova koncepcia hybného princípu konania je dôležitá z toho aspektu, že v problematike vysvetlenia ľudského konania zaujíma centrálne postavenie. Z pohľadu moderných teórií je Aristotelovo vysvetlenie ich východiskom, a to jednak preto, lebo vymedzuje základné tematické pole problematiky konania, jednak necháva otvorené možnosti alternatívnych riešení, resp. rôznych interpretácií J. Nikel Organický hybný činiteľ 11 Aristotelovej koncepcie. Aristotelov prístup k uvažovanej problematike je však zásadne odlišný od väčšiny súčasných koncepcií konania. Koncepcie ako napríklad kauzálna, volitívna či teleologická sú vo svojom prístupe redukcionistické. „To, čo sa v nich vyzdvihuje ako jedine možná či dominantná príčina alebo dôvod konania, vystupuje u Aristotela len ako spolupríčina, jedna z nevyhnutných podmienok súhrnného hybného princípu ľudského konania.“ ([6], 33) Aristoteles teda pristupuje k problematike vysvetlenia konania z holistických pozícií, kde jednotlivé hybné činitele plnia funkciu na seba nadväzujúcich fáz jedného a jednotného hybného princípu konania, ktorým je de facto samotný človek ako bytosť nadaná rozumom, vôľou, mravným citom a praktickou skúsenosťou. J. Nikel Organický hybný činiteľ 12 Bibliography [1] ARISTOTELES: Druhé analytiky. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1962. [2] ARISTOTELES: Etika Nikomachova. Bratislava : Pravda, 1979. [3] ARISTOTELÉS: Metafyzika. 2. vydanie. Praha : Nakladatelství Petr Rezek, 2003. [4] ARISTOTELÉS: O duši. Praha : Nakladatelství Petr Rezek, 1995. [5] ARISTOTELES: První analytiky. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1961. [6] ČERNÍK, V.: Aristoteles o praktickom usudzovaní, vysvetlení a chápaní konania. In: ČERNÍK, V., VICENÍK, J., VIŠŇOVSKÝ, E. (eds.): Praktické usudzovanie, konanie a humanitná interpretácia. Bratislava : Iris, 2000, s. 13 – 34. [7] VIŠŇOVSKÝ, E.: Analytická filozofia – od praktického sylogizmu k praktickej indukcii. In: ČERNÍK, V., VICENÍK, J., VIŠŇOVSKÝ, E. (eds.): Praktické usudzovanie, konanie a humanitná interpretácia. Bratislava : Iris, 2000, s. 115–142