666

Priekopníkom teoretického a praktického vyrovnania sa s týmito otázkami sa na prelome 19. a 20. storočia stal zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856–1939). Dobová medicína vedela len veľmi málo o pôvode, mechanizmoch a vzájomných vzťahoch symptómov tzv. mentálnych porúch. Dôvod spočíval v absencii pozorovateľných zmien v anatomickom „orgáne mysle“ (mozgu) ktoré by s nimi korešpondovali alebo ktoré by ich objasnili. Túto medzeru vo vysvetľovaní rôznych psychických a neurotických porúch sa Freud usiloval vyplniť psychoanalýzou postavenou na psychologických základoch. Sformuloval teóriu o nevedomých psychických pochodoch, ktorá podľa neho tvorí nutnú súčasť vysvetľovania motívov ľudského konania. Freud rozlišoval medzi nevedomím v deskriptívnom a dynamickom zmysle slova. V prvom prípade pripúšťal existenciu dvoch typov nevedomia, latentne nevedomého (schopného dostať sa do vedomia) a potlačené (neschopného stať sa vedomým, uvedomovaným). V druhom prípade uvažuje len o existencii jedného druhu nevedomého, odvoláva sa na dynamickú povahu psychiky, t.j. na to, že stav, počas ktorého je čosi vedomé sa rýchlo vytráca, ale môže sa za istých podmienok (cestou psychoanalýzy) opätovne navodiť ([2], s. 99). Nevedomé myšlienky, postoje alebo emócie sa podľa Freuda po vytlačení z vedomia stávajú súčasťou nevedomia odkiaľ môžu naďalej ovplyvňovať správanie. Z kultúrnych dôvodov sa podľa Freuda mnohé neurotické symptómy objavujú ako náhražkové uspokojenie potlačenej sexuality. Manifestujú sa rôznymi spôsobmi, napr. v snoch, prerieknutiach alebo chybných úkonoch. Metódou voľnej asociácie, ktorú používal v terapii nechal pacienta „vyrozprávať“, s cieľom „sprítomniť“ potlačené nevedomé priania, čím sa malo dosiahnuť to, že sa stali vedomými. Takýmto spôsobom sa pokúšal odbúrať symptómy mnohých psychických a neurotických ochorení. Freud si uvedomoval, že poukázaní ním na fakt, že „človek nie je pánom vo svojom dome“ zasadil úder do jedného z najcitlivejších miest megalománie človeka. Jedine rozlíšenie psychiky na vedomú (bewusst) a nevedomú (unbewusst) umožňuje, ako tvrdí, porozumieť patologickým javom v duševnom živote. Hovoriť o „nevedomých duševných dejoch“ nepredstavovalo podľa Freuda len une manière de parler, nevedomie (das Un- bewusste) stelesňovalo najhlbšie vrstvy duše človeka. Nevedomé ako základ psychického života tvorilo „väčší kruh než zahŕňajúci menší kruh vedomia“ [1]. Za nevedomý pokladal proces, ktorý bol aktívny v istej dobe, o ktorom však v súčasnosti nič nevieme. Všetko vedomé má vo Freudovej koncepcii svoj predbežný nevedomý stupeň, nevedomé však môže na tomto stupni zotrvať a predsa nadobudnúť plnú hodnotu psychického výkonu. Práve posledná téza tvorí jadro psychoanalytického prístupu vysvetľovania vedomia, t.j. prostredníctvom analýzy nevedomých v zmysle potlačených psychických dejov a stavov. Freudovskú predstavou existencie nevedomej mysle per se konfrontuje vo svojej koncepcii už spomínaný predstaviteľ filozofov mysle J. Searle [6]. V zhode s Freudom pokladá pojem nevedomého za významný. Nesúhlasí však s ním (podobne ako s tendenciou súčasnej kognitívnej vedy) v zvýznamňovaní nevedomého na úkor vedomého. Podľa Searla totiž pojem nevedomých mentálnych stavov parazituje na pojme vedomých mentálnych stavov a nie naopak. Zároveň si kladie zásadnú otázku: Čo robí jav mentálnym, keď si ho neuvedomujeme? Odpoveď ponúka prostredníctvom tzv. „princípu spojenia“ (connection principle). Tento princíp charakterizuje pojem mentálneho stavu ako pojem, ktorý implikuje prístupnosť k  vedomiu. Status nevedomých stavov ilustruje na príklade rozdielu medzi nevedomou (v čase, keď o nej nerozmýšľame) vierou „Eiffelova veža je v Paríži“ a myelináciou axónov v centrálnej nervovej sústave. Oba stavy sú podľa Searla prepojené s aktivitou mozgu a žiadny z nich nie je vedomý. Len jeden z nich je však mentálny. Nevedomá (unconscious) viera je, tvrdí Searle, mentálnym stavom, zatiaľ čo v prípade myelinácie axónov ide o nonvedomé (nonconscious) procesy, na ktorých nie je nič mentálne. Na to, aby sa viera „Eiffelova veža je v Paríži“ mohla nazvať nevedomým mentálnym stavom, treba vziať do úvahy dve základné podmienky známe z jeho teórie intencionality: a) odlíšenie vlastnej (intrinsic) od metaforicky pripísanej intencionality a b) fakt, že intencionálne stavy reprezentujú podmienky uspokojenia (conditions of satisfaction) len z jedného aspektu. Výpoveď „verím, že Eiffelova veža je v Paríži“ spĺňa obe podmienky v tom, že „mať vieru“ je vyjadrením vlastnej intencionality, a „viera, že Eiffelova veža je v Paríži“ reprezentuje podmienky uspokojenia len z  istého, špecifického aspektu. Nevedomé mentálne stavy sú teda podľa tejto úvahy mentálne, stávajú sa principiálne prístupnými vedomiu. Argument „princípu spojenia“ možno formulovať v týchto bodoch: A. Len vlastná intencionalita je mentálna, a preto len stavy s vlastnou intencionalitou možno pokladať za mentálne; B. Nevedomé stavy sú stavy s  vlastnou intencionalitou, a preto ide o mentálne stavy, ktoré sú vyjadrením vlastného „uhla pohľadu“ svojho nositeľa; C. Vlastné intencionálne stavy, vedomé alebo nevedomé, majú vždy „aspektový charakater“, objekty vnímame vždy z istých, a nie iných aspektov. Napríklad „vidieť auto“ znamená vidieť jeho tvar a farbu z istého „uhla pohľadu“. Fakt, že nevedomý mentálny stav má príslušný „aspektový charakter“, a teda, že ide o mentálny stav, spočíva podľa Searla v tom, že: D. Aspektovú črtu nemožno charakterizovať výlučne v pojmoch tretej osoby, v behaviorálnych alebo neurofyziologických pojmoch. Tie totiž neodpovedajú na otázku, prečo vnímame objekty z istého, a nie z iného aspektu.

   Searlove úvahy vyústili do záveru, podľa ktorého ontológia nevedomých mentálnych stavov v čase, keď sú nevedomé, je ontológiou neurofyziologických javov. Na ilustráciu uvádza osobu v  bezsennom spánku, ktorá má viac mentálnych stavov a spomedzi nich napríklad mentálny stav „Washington je hlavné mesto Spojených štátov“. To, čo determinuje existenciu tohto stavu, sú prebiehajúce neurofyziologické procesy. Searle sa pokúša zladiť na prvý pohľad protirečivý vzťah medzi nevedomými stavmi s  ich neredukovateľným „aspektuálnym charakterom“ tak, že pojem nevedomého intencionálneho stavu identifikuje s pojmom toho, čo sa javí možnou vedomou myšlienkou alebo skúsenosťou. Nevedomé mentálne stavy si  uchovávajú svoj „aspektový charakter“ tým, že sú obsiahnuté v  pojme možných obsahov vedomia. Ontológia nevedomého spočíva napokon v objektívnych črtách mozgu schopných zapríčiniť subjektívne vedomé myšlienky a stavy. Nevedomé stavy sú natoľko mentálnymi stavmi, nakoľko reprezentujú „dispozičné stavy“ vedomých stavov a vedomého správania. Stručne zhrňme Searlovu kritiku Freuda. So Searlom sa možno zhodnúť na odmietnutí Freudovho problematického pojmu nevedome mentálneho v zmysle vedomiu neprístupného. Ak si totiž nie sme práve vedomí niektorých našich mentálnych stavov (čo sa deje neustále) v čase, keď tak nečiníme, ich ontológiu môžeme bez problémov vymedziť prebiehajúcimi neurofyziologickými pochodmi. Metafyzika nevedome mentálneho, potlačeného v zmysle vedomiu neprístupného je celkom nadbytočná.

Ako sa však vyrovnáme so Searlovým pojmom nevedome mentálneho v zmysle „dispozičných stavov“, resp. toho, čo je schopné zapríčiniť naše vedomé stavy? Ako nám pri riešení vzťahu vedomé/nevedomé pomôže konštatovanie, podľa ktorého „niektoré nevedomé neurofyziologické procesy sú mentálne a niektoré nie sú?“ ([6], s. 161). Pripomeňme si ešte raz, čo robí nevedome mentálnou vieru, „že Eiffelova veža je v Paríži“. Vieme, že v čase, keď si túto vieru neuvedomujeme (napríklad keď snívame o jablkách) je uchovaná v našej pamäti (vďaka existencii návratných dráh nervovej sústavy). Prečo by sme mali vytvárať o tejto viere ontológiu ponad prebiehajúcou neurónovou aktivitou? Searle toto úsilie vo svojich prácach opakovane „zdôvodňuje“ metafyzickým proklamovaním existencie tzv. ontológie prvej osoby. Tá sa stáva „garantom“ neredukovateľnosti mentálneho vo všeobecnosti a vedomej skúsenosť obzvlášť. Napriek zjavnej popularite tohto názoru treba povedať, že ide o explanačne prázdny metafyzický postulát. Čo znamená, že na obsahu našich snov je čosi mentálne? A aký má zmysel priraďovať prívlastok mentálnosti neurónovej aktivite? Z doterajších poznatkov o fungovaní nervovej sústavy vieme, že procesy prebiehajúce v mozgu sú chemicko–fyzikálnej povahy. Mentálne ako ontologická kategória navodzujúca dojem existencie odlišnej povahy „mentálnych stavov“ tak zostáva „visieť vo vzduchu“. Zdá sa, že kameňom úrazu sa stáva práve to, ako prežívame a aký máme prístup k neurónovej aktivite mozgu. Je zrejmé, že tak ako v prípade spomínaného prístupu prvej osoby alebo prístupu tretej osoby, nejde o bezprostredný alebo priamy prístup. V tomto zmysle chemicko–fyzikálne procesy nikdy neprežívame ako chemicko–fyzikálne procesy. Z perspektívy prvej osoby si špecifickú časť neurónovej aktivity uvedomujeme v podobe vier, predstáv, rozhodnutí alebo pocitov. V snoch zase snívame, že vidíme, pociťujeme alebo dokonca, že snívame rôzne príbehy. K poznatku o chemicko–fyzikálnej povahe procesov prebiehajúcich „v našich hlavách“ sa dostávame prostredníctvom kritického uvažovania a vedeckých metód skúmania. Vieme navyše, že počas bdelého stavu si uvedomujeme len nepatrnú časť z množstva informácií dopadajúcich na náš organizmus. To ale neznamená, že by naša nervová sústava „spala“, jej rozlišovacia schopnosť nám umožňuje registrovať, spracovať a vyhodnotiť množstvo podnetov oveľa subtílnejšie než sme toho schopní prostredníctvom jazyka.