666

       Priebeh diskusie ma teda nenadchol, a ani moderátor Štefan Hríb. Dôležitý bod, na ktorom sa mala celá diskusia zlomiť, a ktorému sa žiaľ solídne nevenovali, bola analógia poistenia jednotlivca v prípade napríklad zdravotného problému, voči problému životaschopnosti banky.

(https://www.youtube.com/watch?v=0pnPqMkRHKs)

       Totiž, ak máme kapitalizmus a ako Mr. Hríb tvrdí, že sami vieme najlepšie čo a koľko potrebujeme, potom zasahovanie do jeho chodu napríklad sociálne orientovanými poisťovňami je v protiklade k jeho princípom. Brzdenie dôsledkov kapitalizmu sociálnym prístupom, je výsledok prastarých inštinktov, vďaka ktorým existuje vlastnosť nazývaná aj humánnosť, t.j., že sú určité medze, ktoré by sme neradi prekračovali.

       Preto máme aj štát, ktorý nie je ničím iným, ako poriadok udržiavajúcim činiteľom, dopĺňajúcim slabé socializačné schopnosti pre tak početnú populáciu, akú máme dnes. Pretože bez štátu a bázne zo štátnych orgánov, by nastal stav, ktorý už na prelome 16. a 17. storočia popísal filozof a politológ Thomas Hobbes slovami: “Bellum omnium contra omnes – Vojna všetkých proti všetkým”.

       Druhým nemenej dôležitým aspektom, ktorý do toho vstupuje je technologický skok ľudstva, ktorý dočasne prekračuje prekážky životného prostredia, ktoré tvorili po celú minulosť ľudstva selekčný faktor. Ak sme ho prekonali, je to iba na čas, kým nenarazíme na ďalšiu prekážku. Za ten čas však došlo k obratu uplatnenia ľudských inštinktov, vybitia potenciálu smerom do vnútra druhu, čo sa prejavuje prakticky vo všetkých ľudských oblastiach, od priemyslu cez showbiznis až po voľnočasové aktivity – enormným nárastom náhradných aktivít a prispôsobením trhu pre ne.

       Vrátim sa teraz k tej analógii, pre ktorej pochopenie, bolo vyššie spomenuté nevyhnutné. V reálnom svete neexistuje niečo také ako poistenie proti nezvládnutiu. Ak si niečo také uplatníme, nemôžeme to zastrešovať do nekonečna. A kto bude nad centrálnou bankou, alebo niečím čo je úplne hore? Čo bude poistka? Nikto a nič. Preto v takomto humánnom svete plnom ideálov, kde sme sa na chvíľu “vymkli” tvrdým selekčným zákonom prírody, musí nutne dôjsť čas od času ku kolapsu.

       Viera v kapitalizmus, že by mal byť niečím dobrým pre ľudí, kde každý bude mať svoj solídny kus šťastia je absurdum, rovnako ako všetko ostatné. Štefan Hríb verí na slušný kapitalizmus a na to, že vieme sami, čo potrebujeme. To je prisilné a neskromné tvrdenie. Slovami súčasného britského filozofa a politológa Johna Nicholasa Graya: “Ľudskú masu neriadi občasné morálne cítenie a ešte menej vlastný záujem, riadia ju okamžité potreby. Ľudia používajú to, čo vedia, na uspokojenie svojich najnaliehavejších potrieb – aj keď to niekedy vedie ku skaze.”