666

Takže to je problém – viera – viera v akúkoľvek maličkosť. To spôsobuje že človek nevie počúvať. Nevie počúvať ani druhých ľudí, ani seba, ani okolitú prírodu. To čo počuje, okamžite posudzuje, porovnáva s tým čomu verí k čomu sa utieka a podľa potreby prevracia. To nie je načúvanie, to je neochota prijať veci také, aké sú, bez akéhokoľvek súhlasenia či odmietania. Neschopnosť pozorovať. Ak človek iba jednoducho pozoruje, pasívne, bez snahy niečo s tým robiť, vtedy sa “skutočnosť” vyjavuje sama. Netreba žiadneho úsilia, ba úsilie tento počin naopak znemožňuje. Úsilie o videnie znemožňuje videnie. A prečo sa vôbec človek o niečo také usiluje? Je to práve problematickosť a konfliktnosť ľudských vzťahov, teda utrpenie, čo ho núti riešiť a filozofovať. Základom všetkej filozofie a celého osvietenstva je práve život v klame. Nie život jednotlivca, ale život ľudstva. Nie je nič také ako život jednotlivca, pokiaľ hovoríme o psychologickej stránke. Takže na tomto poli sebaklamu nevyhnutne s príchodom utrpenia sa zrodila bytostná túžba po pravde, večné usilovanie sa odhaliť príčiny problémov a poučiť sa, vyvarovať sa im do budúcna a byť viacej predvídavý. Ale úsilie o pravdu nutne vychádza z povšimnutia si (alebo ešte častejšie a správnejšie len z pocitu) nejakého klamu, krivdy a podobne. To je vždy “egoistická” pohnútka a jej výsledky sú, či chceme alebo nechceme, podriadené osobným záujmom. Sú prekrúcané a všetka takzvaná pravda je v ťahu. Pravda nie je nijako skrytá a tak sa nemožno usilovať uvidieť ju. Usilovaním sa, hľadaním pravdy, sa človek snaží o rozlišovanie, rozdeľovanie jednotného na časti. V skutočnosti celé jeho hľadanie je dopredu odsúdené na neúspech. Lebo hľadať možno iba vtedy, ak vieme čo hľadáme. A tak sa vlastne stáva to, že dotyčný hľadač hľadá v skutočnosti to, čo už pozná – určitý obraz, predstavu o tej pravde. Na všetko pokladá šablónu predstáv. Ale predstava je hotová, nemenná, definitívna vec a skutočnosť je stále v pohybe, čiže predstava je vlastne mŕtva. To je problém ľudí, ktorí veria v akúsi životnú cestu k pravde. Ale žiadna cesta k pravde nevedie. Tá takzvaná cesta k pravde vedie iba k nehybnej a mŕtvej veci, uzatvára myseľ pred živosťou sveta, zbavuje ju ostražitosti a berie jej ľahkosť.