666

       Ale máme tu subjekt — človeka –, ktorý vo svojej intelektuálnej obmedzenosti vyčlenil časť tých dejov, ktoré vznikajú skrze jeho ruky, teda skrze neho a nazval ich umenie. Pričom viazne v ilúzii, že tvoriteľom je on. A aj z toho čo vzniká skrze neho, za umenie označil len malú časť. A to tú, ktorá sa javí najzreteľnejšie a teda najľahšie je ju označiť, kde patrí napríklad maľba, hudba, sochárstvo, architektúra a teda to všetko, kde odlišnosť a spoločné prvky sú dostatočne výrazné pre rozlišovaciu schopnosť väčšiny populácie. A teda je vlastne celkom smiešne, že sa za umenie považuje len toľko, koľko je väčšina schopná percipovať spoločne. Často ide len o schopnosť podať ideu. Samozrejme ako inak, veď sa jedná o sprístupnenie ideí ostatnému svetu, preto sa táto malá časť výtvorov uznala ako umenie. Lenže umenie nie je iba väčšinová záležitosť. A tak sa zanedbávajú, pre ľudský intelekt menej nápadné, no o nič menej hodnotné výkony, na ktoré narazíme takmer všade. Ale to je už odvekým ľudským problémom, že venuje vždy pozornosť výraznému a zriedkavému, nevidiac že krásu dáva peknému práve nevýrazné a všedné. Nič iné, ako psychologický efekt nadobudnutého, ako: zovšednenie, otupenie preexponovaním,… A to všetko sa odohráva na poli fyziológie, ktorá nám predurčuje estetické cítenie.

       Je groteskné, že ľudia venujú pozornosť kvalitám druhých a prehliadajú tak vlastné kvality. Napokon sa ich často snažia imitovať, ale neúspešne, pretože každý je schopný inak a v inom. Práve z tohto dôvodu  považujeme za umenie ešte menšie spektrum činností, ako sme prirodzene schopní percipovať. Nevidíme, že možnosť pre umenie je všade, vo všetkých činnostiach. Pritom však môžeme vidieť a oceniť napríklad umenie vreckového zlodeja, či dokonale umytú podlahu rovnako ako umenie slova, alebo sochárstvo. Dokonca aj umenie imitácie, či umenie urobiť umenie z niečoho, čo sa za umenie nepovažuje. Avšak ani jedno z toho nie je vznešenejšie, či hodnotnejšie. Vznešenosť a hodnota — tieto absurdity — prichádzajú tam, kde nastupuje subjekt, s ktorým prichádza určovanie čo sa práve jemu páči a čo nie, a nakoniec vznik pojmu “umenie”, do ktorého sa potom subjekt snaží napasovať všetko to čo vo svojej obmedzenosti považuje za umenie. Ale to je len konvencia a konvencia je dohoda o niečom, čo v skutočnosti neexistuje. Mala by nám slúžiť pre orientáciu, pre “sprehľadnenie”, no nie vždy je to tak, ako si myslíme, alebo chceme.