666

(alebo aj – pravá tvár mizantropizmu)

     Poviem, čo nie som. Nie som filozofom prírodným, nie som humanista, ani jeho opak, nie som filozofom pesimizmu, ani pozitivizmu, ani nijaký iný šuflikant. Ak vôbec nejaký filozof som, tak potom iba filozof. Som aj mizantrop. Ale mizantropom sa stávam až v očiach ľudí a to pre ich jedinečnú vlastnosť vzťahovať všetko na seba, pokladať sa za stred a dôvod existencie sveta. A teda nie taký mizantrop, ktorý zatracuje človeka a obdivuje prírodu. Človek a príroda nie sú pre mňa dve kategórie vedľa seba, človek je časťou prírody a nie niečím, čo do nej prišlo.

     Som zviera, filozof a príležitostný “mizantrop”, ktorého tŕňom v oku nie je ľudstvo, ale celá tá takzvaná príroda – vrátane ľudstva! Možno jediný svojho druhu. Všetci tí takzvaní mizantropovia vyčleňujú človeka z prírody, čo by cudzorodú látku, Vybíjajú si na ňom svoj hnev v silnom kontraste voči toľko zbožňovanej prírode a tým ho vlastne robia výnimočným, priznávajú mu moc a zodpovednosť – lenže to sú vlastnosti, ktoré nemá. Svojou nenávisťou k ľudstvu sa v podstate priznávajú, že k nemu patria a že ho potrebujú – chcú ho však podľa svojich predstáv. Vo svojom mene majú síce predponu “miz”, ale svojim nevraživým postojom voči človeku mu tak nakoniec vždy preukazujú hlbokú náklonnosť a rešpekt hraničiaci až s úctou. Je za to zodpovedný podstatne hlbší, jemnejší cit, než akého je schopný obyčajný nemizantropický hrubokožec.

     Môj postoj však smeruje k podstate veci, ktorá jediná si zaslúži pohŕdanie. A tou je pRÍRODA, pretože ako už povedal Goethe: “Všetko je jej vinou, všetko je jej zásluhou.” Aj toto pohŕdanie! Veď prečo nenávidieť človeka, ktorý je výtvorom prírodným? Buďme dôslední: to čo poviem o prírode, platí aj o človeku, a to čo poviem o človeku,…

     V radosti i strasti človeka ukazuje sa celý charakter prírody. Jej podmienkou, jej základom je absolútna nevedomosť, a to je to, čo umožňuje jej neustále napredovanie nikam. S rozpoznaním toho, čo je príroda zač, stráca sa schopnosť sebaklamu, schopnosť vytvárania perspektív. Lenže potreba úľavy (t. j. pravý dôvod všetkého “pohybu”) ostáva a tam kde sa rozpadajú ilúzie…

     A je to príroda, ktorá sama seba ukončuje, je to príroda, ktorá pohŕda sama sebou. Je to príroda, ktorá sama seba vychvaľuje, haní, prejavuje si úctu, vďačnosť i nevďak. Táto príroda, toľkými obdivovaná a ospevovaná (t. j. prostredníctvom vlastných výtvorov oddávajúca sa sama sebe – samoľúba), má vzhľadom k človeku vydieračskú povahu: ona totiž vydiera sama seba, prostredníctvom teba! A keby sa prostredníctvom tvojich očí spoznala a sama sebe znechutila natoľko, že by už nemohla ďalej, zničí ťa, použije a ponechá si len tých, o ktorých možno napokon povedať, že sú bezočivci.

     „Život” je bezočivosť najväčšia!