666

       Pani zabudla dodať, že sa praktizovali a praktizujú aj iné bezpodmienečné láskavosti – napríklad keď kmeň hladoval, zbavoval sa novorodencov, prípadne milovaná stará mater bola vystrčená pred iglú, aby zamrzla, alebo nakŕmila ľadové medvede, keď mali inuiti kruté chvíle hladu. Hladné krky naviac, nie sú nijako k pomilovaniu. A to sa týka kmeňov, o ktorých pani napísala, že tam nedochádzalo k izolácii tak, ako je to v industriálnej a postindustriálnej spoločnosti – kde mohla kvitnúť empatia jedna báseň.

       Milovať bez podmienky, by znamenalo, že sa tvoja láska nevzťahuje na nič. Nič! Že nepotrebuješ nič k tomu, aby si miloval. Načo potom tá empatia?? Ak je tá láska dôsledkom citu (emaptie), je podmienená – “Milujem ho/ju, lebo mi prináša radosť.”, alebo: “Chcem mu/jej pomôcť, pretože trpím, keď vidím, že trpí.”Nie je v tom nič nesebecké. Je to len sledovanie dobrého pocitu, ktorý všetci milujú.

       Ľudia tvrdia, že milujú život. V skutočnosti milujú len tú časť života, ktorá im prináša úľavu, ale tú časť života, ktorá ich k tomu núti nenávidia a spomienky na túto časť zvyknú nevyvolávať. Dobre to poznáme, všakže? Rôzne rady, ako napríklad: “Spomeň si na všetky tie pekné chvíle.”, alebo: “Nezaoberaj sa zlými spomienkami.” … a podobne.

       Tá takzvaná láska, o ktorej sa toľko diskutuje v rôznych kruhoch mystických a mudrlantských, je nanajvýš ak ukončenie vnútorného rozporu ľudského zvieraťa, rozporu so samým sebou. Je to totálny koniec všetkých nezmyslov okolo akejsi sipirituality a mystiky a nesprávneho používania vedy za účelom získania moci, pocitu kontroly nad “svojim” životom. Ľudia si vymýšľajú koncepty o významuplnosti smrti, alebo o posmrtnom živote a podobne, aby preklenuli strach z neznáma – z ničoty. Slovami L. Klímu, je to myslenie čisto inštinktívne, rovnako ako je inštinktívne s prepáčením sranie.

       Rovnako ako zviera inštinktívne uhýba tomu čo ho ohrozuje, tak i človek – ľudské zviera uhýba. Zviera, alebo aspoň väčšina zvierat o smrti neuvažuje, pre ne neexistuje, ale človek, ktorý disponuje sebareflexiou, ktorú umožňuje jazyk a pojmová stavba vie, že toto telo raz skončí – že “on” raz skončí. Čo teda urobí? Úplne inštinktívne? V inštinktívnej snahe o sebazachovanie? Oklame seba samého, vloží do žitia účel a opakuje si tú svätú lož do nekonečna a to spolu s ostatnými, hromadne, až sa to pre všetkých stane pravdou. A predstavme si tú silu, ktorou disponujú takéto tradície, ako mocne vplývajú na nové generácie, ktoré v tom vyrastajú a sledujú to na všetkých otcoch a praotcoch. Na tom predsa niečo musí byť!

       Tfuj! Intelektuálna nečestnosť. To je pomenovanie, ktoré si to zaslúži.

       Raz a prevždy hovorím, že pojem lásky je dôsledok ustavičného premietania o sebe, vnímania seba, chápania seba, pocitu seba, dojmu seba a ešte raz – SEBA, SEBA, SEBA!!! Z tejto blbosti potom vzniká psychologický nezmysel o sebectve a nesebectve. Dvojnosť.

       Až keď človek o sebe nepremieta, keď o sebe ani nevie, vtedy a len vtedy je koniec rozporu so samým sebou. A až tento “stav” môžeme nazvať napríklad láskou, ale kto by to vtedy robil? Nie je to predsa na nič dobré. Takýto človek potom už nediskutuje. Nikomu nevykladá o tom ako žiť, alebo milovať. Je mu to totiž ukradnuté.

       Ľudia milujú to, čo je im príjemné. Ale hlavne krátkozrako!