666

Nie je záhadou, prečo si niekedy organizmy navzájom ubližujú. Evolúcia nemá svedomie a ak jeden tvor zraní iného pre prospech seba samého napríklad zjedením, parazitovaním, zastrašovaním alebo zahýbaním, jeho potomkovia sa stanú dominantnými, holdujúc rovnakým škaredým návykom. Toto všetko je známe z hovorového významu „darwinovský“ ako synonymum pre „neľútostný“ a od Tennysonovho zobrazenia prírody ako dravca s krvavými tesákmi a pazúrmi. Ak by sa celá evolúcia ľudského údelu scvrkla do tohto, mali by sme súhlasiť s rockovou piesňou: Život je na hovno a potom zomrieš (Life sucks, then you die).

Ale samozrejme život nie je vždy na nič. Mnohé tvory spolupracujú, vychovávajú a uzatvárajú mier a predovšetkým ľudia nachádzajú útechu a radosť v svojich rodinách, priateľoch a komunitách. Toto by taktiež malo byť známe čitateľom Sebeckého génu a podobných kníh o evolúcii altruizmu, ktoré sa od vydania Dawkinsovej knihy objavili.[3] Existuje niekoľko dôvodov, kvôli ktorým sa u organizmov môže vyvinúť ochota pre konanie dobrých skutkov. Môžu pomôcť iným tvorom, pričom sledujú svoje vlastné záujmy, povedzme, keď tvoria stádo, ktoré mätie predátorov, alebo keď sa živia vedľajšími produktmi toho druhého. Toto sa nazýva mutualizmus, symbióza alebo kooperácia. Jedným druhom symbiotického páru u ľudí sú priatelia majúci spoločné chute, záľuby alebo nepriateľov. Dvaja rodičia starajúci sa o početné potomstvo sú dokonca ešte lepším príkladom. Ich gény sú zviazané do rovnakého balíku, ich detí, takže čo je dobré pre jedného, je dobré aj pre druhého a každý z nich má záujem na udržaní toho druhého nažive a v zdraví. Tieto zdieľané záujmy pripravujú pôdu pre vývin súcitnej a manželskej lásky.

A v niektorých prípadoch organizmy môžu podporovať iné organizmy na úkor seba samých, čo biológovia nazývajú altruizmus. Altruizmus v tomto technickom zmysle sa môže vyvíjať dvoma hlavnými spôsobmi. Po prvé, keďže majú príbuzní spoločné gény, akýkoľvek gén, pre ktorý má organizmus sklon pomáhať príbuznému, zvýši šance prežitia kópie seba samého, ktorá je usadená v príbuznom, dokonca aj keď pomocník obetuje svoju vlastnú biologickú zdatnosť v tomto veľkorysom akte. Takéto gény budú v priemere prevažovať za predpokladu, že náklady, ktoré pomocník vynaloží, sú menšie než úžitok príjemcu, odčítané na základe stupňa ich príbuznosti. Týmto spôsobom sa môže vyvinúť rodinná láska – starostlivosť o deti, súrodencov, rodičov, starých rodičov, strýkov, tety, netere a synovcov a bratrancov. Toto sa nazýva rodinkársky altruizmus.