666

Altruizmus sa taktiež môže vyvíjať, keď si organizmy vymieňajú láskavosti. Jeden pomáha druhému čistením, kŕmením, ochraňovaním alebo tým, že ho podporuje a naoplátku dostane pomoc, keď sa potreby obrátia. Tento jav sa nazýva recipročný altruizmus a môže sa vyvinúť, keď sa obe strany spoznajú, opakovane interagujú, a keď môžu iným poskytnúť veľký úžitok za malú cenu pre ne samé, pamätajúc na ponúknuté alebo odmietnuté láskavosti, pričom sú pudené na oplátku urobiť to isté. Recipročný altruizmus sa môže vyvinúť, pretože tí, ktorí spolupracujú, sa majú lepšie než pustovníci a mizantropi. Užívajú si zisky z obchodovania s prebytkami, navzájom si vyťahujú kliešte zvlasov, navzájom sa zachraňujú pred utopením alebo hladovaním a opatrujú deti toho druhého. Reciprokátori (tí, ktorí si robia protislužby – pozn. prekl.) sa môžu mať aj z dlhodobého hľadiska lepšie než podvodníci, ktorí prijímajú láskavosti bez ich opätovania, pretože rozpoznajú podvodníkov a budú sa im vyhýbať alebo ich potrestajú.

Požiadavky recipročného altruizmu môžu vysvetliť, prečo sa vyvinuli sociálne a moralizujúce emócie. Sympatia a dôvera pobáda ľudí poskytnúť prvú láskavosť. Vďačnosť a lojalita ich pobáda splatiť láskavosť. Vina a hanba ich odrádza od ublíženia iným alebo od neoplácania láskavosti. Hnev a pohŕdanie ich vyzýva, aby sa vyvarovali podvodníkov alebo ich potrestali. A medzi ľuďmi nemusí byť každá tendencia jednotlivca oplácať alebo podviesť overená z prvej ruky, ale môže byť prerozprávaná v jazyku. To vedie k záujmu o reputáciu iných, prenášanú klebetami a verejným uznaním alebo odsúdením a k starosti o vlastnú reputáciu. Takto sa môžu vytvoriť partnerstvá, priateľstvá, spojenectvá a komunity stmelené všetkými týmito emóciami a starosťami.

Mnohí ľudia začnú byť v tomto bode nervózni, ale nepohodlie nie je z tragédií, ktoré objasnil Trivers. Skôr pochádza z dvoch mylných predstáv, z ktorých s každou sme sa stretli predtým. Po prvé, všetky tie reči o génoch, ktoré ovplyvňujú správanie, neznamenajú, že sme kukučkové hodiny alebo mechanický klavír, ktorý bezmyšlienkovite vykonáva príkazy DNA. Gény, o ktoré ide, sú tie, ktoré nás vybavujú neuronálnymi systémami zodpovednými za svedomie, uvažovanie a vôľu, a keď hovoríme o výbere týchto génov, hovoríme o rozličných spôsoboch, ako sa tieto schopnosti mohli vyvinúť. Chyba pochádza z koncepcií nepopísanej tabule a ducha v stroji: ak niekto vychádza z predpokladu, že naše vyššie mentálne schopnosti sú vryté spoločnosťou alebo sú neoddeliteľnou súčasťou duše, a ak potom biológovia spomenú genetický vplyv, prvé alternatívy, ktoré prídu na myseľ, sú bábkové povrázky alebo trolejové dráhy. Ale ak vyššie schopnosti, vrátane učenia sa, usudzovania a voľby, sú produktmi nenáhodnej organizácie mozgu, musia existovať gény, čo pomáhajú organizovaniu a to vyvoláva otázku, ako sa asi tieto gény vyselektovali v priebehu ľudskej evolúcie.

Druhým mylným názorom je predstava, že reč o nákladoch a úžitku znamená, že ľudia sú machiavelistickí cynici, chladne prepočítavajúci genetické výhody priatelenia sa a sobášenia. Zožierať sa kvôli tejto predstave alebo ju odsúdiť, pretože je škaredá, znamená pliesť si bezprostrednú kauzalitu s najvyššou. Ľudia sa nestarajú o svoje gény; starajú sa o šťastie, lásku, moc, rešpekt a iné vášne. Prepočty týkajúce sa nákladov a úžitku sú metaforickým spôsobom opisu selekcie alternatívnych génov v priebehu tisícročí, nie doslovným opisom toho, čo sa odohráva v ľudskom mozgu v reálnom čase. Nič nebráni tomu, aby sa aj na základe amorálneho procesu prírodného výberu vyvinul mozog so skutočne šľachetnými emóciami. Hovorí sa, že tí, ktorí vedia oceniť zákony a párky, by nemali vidieť, ako sa robia. To isté platí aj o ľudských emóciách.

­