„Vedomie“ – do akej miery sú predstavovaná predstava, predstavovaná vôľa, predstavovaný cit (čo jediné je nám známe) celkom povrchné! „Javom“ aj náš vnútorný svet!
Všetko, čo sa nám stáva vedomým, je skrz naskrz iba upravené, zjednodušené, zoschematizované, vykladané – skutočný priebeh vnútorného „vnímania“, kauzálne zjednocovanie medzi myšlienkami, citmi, žiadostivosťami, medzi subjektom a objektom je nám absolútne skryté – a je azda čistým výmyslom. K tomuto „zdanlivo vnútornému svetu“ pristupujeme s takými istými formami a procedúrami ako k „vonkajšiemu“ svetu. Nikdy nenarážame na „fakty“.
„Príčinnosť“ sa nám vymyká; prijímať bezprostredné, príčinné puto medzi myšlienkami, ako to robí logika – je následok najhrubšieho a najneohrabanejšieho pozorovania. Medzi dvomi myšlienkami hrajú svoju hru ešte všetky možné afekty: pohyby sú však priveľmi rýchle, preto ich zaznávame, popierame…
„Myslenie“ ako ho určujú teoretici poznania vôbec neexistuje; je to celkom svojvoľná fikcia získaná vyzdvihnutím jedného elementu z procesu a odrátaním všetkých ostatných, je to umelé upravovanie s cieľom zrozumiteľnosti…
„Duch“, niečo, čo myslí: azda dokonca „duch absolútny, čistý, pur“ – táto koncepcia je druhým odvodeným dôsledkom falošného sebapozorovania, veriaceho v „myslenie“: tu sa, po prvé, vymýšľa akt, ktorého vôbec niet, „myslenie“, a, po druhé, vymýšľa sa subjekt-substrát, v ktorom sa tvorí každý akt tohto myslenia a nič iné: to znamená, že tak čin, ako aj činiteľ sú fingovaní.
– F. Nietzsche: Vôľa k moci ako poznanie –
UŽITOČNÝ OMYL
Hodnotenie „verím, že to a to je tak“ ako podstata „pravdy“. V hodnoteniach sa vyjadrujú podmienky zachovania a rastu. Všetky naše poznávacie orgány a zmysly sa vyvinuli len vzhľadom na podmienky zachovania a rastu. Dôvera v rozum a jeho kategórie, v dialektiku, teda hodnotenie logiky, dokazuje len jej užitočnosť pre život dokázanú skúsenosťou: nie jej „pravdu“.
Že musíme mať množstvo vier; že môžeme tvoriť súdy; že pokiaľ ide o všetky podstatné hodnoty, chýba pochybovanie: – to je predpoklad všetkého živého a jeho života. Teda je nevyhnutné, že niečo sa musí pokladať za pravdivé – nie, že niečo je pravdivé.
– F. Nietzsche: Vôľa k moci ako poznanie –
Celá debata | RSS tejto debaty