666

X

Ciele sa formujú na základe celkovej skúsenosti ľudstva a stúpajú k najvyšším formám ich prejavu v podobe sociálnych, etických a estetických ideálov. Schopnosť stanoviť si ciele je špecificky ľudská schopnosť, ktorá predstavuje základnú charakteristiku vedomia. Vedomie by sa stalo zbytočným luxusom, keby bolo zbavené stanovenia cieľov, teda schopnosti mentálne pretvárať veci v súlade so spoločenskými potrebami. Vzťah medzi cieľavedomou činnosťou človeka a prírodou teda nemožno redukovať len na náhodu. Cieľová činnosť človeka je založená na nespokojnosti so svetom a túžbe zmeniť ho, dať mu formy potrebné pre človeka a spoločnosť. V dôsledku toho sú ciele človeka generované sociálnou praxou, objektívnym svetom a predpokladajú ho. Ale ľudské myslenie je schopné nielen odrážať bezprostredne existujúce, ale aj sa od neho odtrhnúť. Nekonečne rozmanitý objektívny svet so všetkými jeho farbami a formami akoby žiaril, odrážal sa v zrkadle nášho „ja“ a vytváral nemenej zložitý, rôznorodý a prekvapivo premenlivý svet. V tejto bizarnej ríši ducha, jej vlastnom duchovnom priestore, sa pohybuje a tvorí ľudské myslenie. V mysliach ľudí vznikajú pravdivé aj iluzórne zobrazenia. Myšlienka sa pohybuje podľa hotových vzorcov a dláždi nové cesty, pričom láme zastarané normy. Má úžasnú schopnosť inovovať a tvoriť. Uznanie aktívnej, tvorivej povahy vedomia je nevyhnutnou požiadavkou na pochopenie ľudskej osobnosti: ľudia sú produktmi a tvorcami dejín. Komunikáciu s realitou nevykonáva samotné vedomie, ale skutoční ľudia, ktorí prakticky transformujú svet.

x Objektívny svet, ktorý ovplyvňuje človeka a odráža sa v jeho vedomí, sa mení na ideálny. Vedomie, ideál, ako dôsledok vplyvu vonkajšieho sveta ako príčiny, zasa pôsobí ako odvodená príčina: vedomie prostredníctvom praxe pôsobí spätne na realitu, ktorá m  u   dala vzniknúť.

Aby sa premenil historicky ustálený systém duchovného života, musí si ho najprv osvojiť. Sociálne vedomie vzniklo súčasne a v jednote so vznikom sociálneho bytia. Príroda ako celok je ľahostajná k existencii ľudskej mysle a spoločnosť by bez nej mohla nielen vzniknúť a rozvíjať sa, ale dokonca existovať jediný deň a hodinu. Vzhľadom na to, že spoločnosť je objektívno-subjektívna realita, sociálne bytie a sociálne vedomie sú akoby „nabité“ navzájom: bez energie vedomia je sociálne bytie statické a dokonca mŕtve. Vedomie sa realizuje v dvoch hypostázach: reflexívnej a aktívne-tvorivej schopnosti. Podstata vedomia spočíva v tom, že môže odrážať sociálnu existenciu len za podmienky jej súčasnej aktívnej a tvorivej premeny. Funkcia anticipačnej reflexie vedomia sa najzreteľnejšie realizuje vo vzťahu k sociálnemu byti u  , ktoré je bytostne spojené s ašpiráciou do budúcnosti.