666

. V pôvodnom prirodzenom stave je sloboda prítomná
v ľudskej prirodzenosti iba ako potencia, hoci Rousseauov animálny človek nie je závislý vo svojom konaní od iných ľudí, predsa ostáva určený
vonkajšími i vnútornými prírodnými podmienkami. Riadi sa iba svojou
žiadostivosťou, nie zákonom, t. j. sloboda má tu iba podobu jednoduchej
svojvôle. V dejinne vytvorenej spoločnosti a v historickom procese zospoločenštenia človek postupne stráca dokonca aj túto svoju prirodzenú „autonómiu“, pretože je nútený čoraz viac svoju vôľu negovať a podriaďovať
sa cudzej vôli, vyjadrenej v spoločenských inštitúciách, ktoré ju čoraz viac
zotročujú. Na toto odkazuje aj Rousseauova slávna myšlienka, že „človek
sa narodil slobodný, no všade je v okovách“, ako aj jej menej citovaný dôvetok, že „kto sa pokladá za pána ostatných, neprestáva byť väčším otrokom
ako oni“ (Rousseau 2010, 27).